Každoročný rituál, ktorým je prehliadka Dňa víťazstva v Moskve, má dvojaký účel. Pripomína ruským občanom a publiku Kremľa v celom bývalom Sovietskom zväze slávnu minulosť. Napínanie svalov 9. mája každého roka porovnáva geopolitické bohatstvo Ruska.
Minulý rok, pri príležitosti 80. výročia sovietskeho triumfu nad nacistickým Nemeckom, ruského prezidenta Vladimira Putina sprevádzali zahraniční hodnostári zo širokého okolia: čínsky prezident Si Ťin-pching, brazílsky prezident Luiz Inacio Lula da Silva, slovenský premiér Robert Fico, Srb Aleksandar Vučič, Nicolas Maduro z Venezuely, Abdel Fattah, šéf egyptskej samosprávy Palestín Mahís, Abdel Fattah egyptská autorita Palem Palem.
Tento rok bola zostava oveľa menej pôsobivá. Zúčastnili sa lídri z Bieloruska, Kazachstanu, Laosu, Malajzie a Uzbekistanu – s Republikou srbskou, Abcházskom a Južným Osetskom pre pridanú chuť –, ale žiadni ťažkí hity ako India alebo Čína.
Reči o Rusku ako o základnom pilieri nového multipolárneho svetového poriadku dnes vyznievajú trochu naprázdno, v neposlednom rade preto, že počas prehliadky neprešla žiadna ťažká technika zo strachu pred útokmi ukrajinských bezpilotných lietadiel. Prezident Spojených štátov Donald Trump si navyše pripísal zásluhy za trojdňové prímerie medzi Moskvou a Kyjevom.
Pomerne otrepaná aféra, ktorou bola tohtoročná prehliadka, vypovedá o súčasnom stave Ruska. Na papieri je všetko v poriadku. Trump úplne neopustil myšlienku dohody o zmrazení vojny na Ukrajine, a to ani za cenu veľkých ústupkov zo strany Kyjeva. Súčasná stratégia národnej bezpečnosti USA požaduje „strategickú stabilitu“ s Ruskom a zároveň ohrozuje európsku „prebudenú“ politiku.
Nepresvedčivá vojna proti Iránu medzitým odhalila hranice vojenskej sily USA. Ceny ropy vyskočili, čím sa naplnila ruská pokladnica a zlepšila sa jej fiškálna bilancia. Okrem toho Trump zrušil sankcie na časť ruskej ropy, aby zvýšil globálnu ponuku. Medzitým Európania signalizujú, že chcú hovoriť s Moskvou.
V skutočnosti je nálada pochmúrna. Ruské vojnové úsilie na Ukrajine je naďalej zastavené bez ohľadu na to, koľko peňazí, materiálu a ľudských životov Kremeľ hodí do mlynčeka na mäso, ktorý je takzvanou špeciálnou vojenskou operáciou (SVO). Ukrajinské bezpilotné lietadlá zasiahli hlboko do ruskej vlasti, pričom ani Červené námestie zjavne nie je imúnne voči leteckému útoku.
Trump stratil záujem nakloniť si Putina. Po odchode maďarského premiéra Viktora Orbána si Európska únia upevnila svoje pozície. V samotnom Rusku sa hospodársky rast prepadol zo 4 percent v roku 2024 na projekciu o niečo viac ako 1 percento v tomto roku.
Vyhliadky na dlhodobý rozvoj, rast produktivity a technologické inovácie sú nevýrazné. V rámci ruskej elity sú mierne známky nespokojnosti. Podľa prieskumníkov dokonca Putinova nebetyčná popularita mierne klesla.
Dusenie mobilného internetu v Moskve a ďalších veľkých mestách sa stretlo so zdesením. Rusi by mohli byť ospravedlnení za to, že si lámu hlavu nad tým, ako SVO, predávaná ako slávna repríza Veľkej vlasteneckej vojny z rokov 1941-1945, trvá dlhšie ako tá druhá bez konca. Niet divu, že Putin cítil v sobotu nutkanie povedať, že „záležitosť“ sa blíži ku koncu.
Zatiaľ čo sa jeho zdroje sústreďujú na Ukrajinu, Rusko je na zadnej nohe aj v tom, čo stále nazýva aj „blízke zahraničie“. Minulý týždeň ukázal, že Európa tam naberá na obrátkach.
V pondelok sa v Arménsku konal výročný summit Európskeho politického spoločenstva (EPC), na ktorom sa zišli európski lídri. Prítomný bol aj ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj. Jerevan, ktorý bol kedysi lojálnym klientom Moskvy a členom Ruskom vedenej Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti a Eurázijskej hospodárskej únie, teraz posilňuje vzťahy so Západom.
Aj keď je EPC odmietnutá ako celoeurópsky diskusný obchod – alebo možno transatlantický, vzhľadom na to, že prišiel aj kanadský premiér Mark Carney – pozorovatelia nemôžu ignorovať skutočnosť, že po ňom nasledoval prvý samit EÚ – Arménsko. Stretnutie na vysokej úrovni jasne naznačilo, že Jerevan vidí svoju budúcnosť v EÚ. Strategicky sa pozerá na pripojenie k trojici Ukrajina, Moldavsko a Gruzínsko.
EÚ recipročne: Na samite sa prerokovalo až 2,5 miliardy eur (2,95 miliardy USD) na investície v Arménsku; spolupráca v oblasti energetiky, dopravy a digitálnej infraštruktúry; a liberalizácia vízového režimu.
Súčasne sa Arménsko aj Azerbajdžan dvoria Trumpovej administratíve. Obe krajiny privítali USA ako mierového sprostredkovateľa, keďže sa približujú k normalizácii vzťahov. V auguste v Bielom dome arménsky premiér Nikol Pašinjan a azerbajdžanský prezident Ilham Alijev podpísali spoločné vyhlásenie, v ktorom sa zaviazali usilovať sa o mier.
Vo februári sa JD Vance stal prvým americkým viceprezidentom, ktorý navštívil Jerevan a potom preskočil do Baku. Arméni a Azerovia rokujú o otvorení koridoru Zangezur medzi vlastným Azerbajdžanom a jeho exklávou Nachčivan (odkiaľ pochádza rodina Alijevovcov). Projekt má názov – Trumpova cesta za medzinárodný mier a prosperitu.
Stručne povedané, USA získali niekoľko bodov na dvore Ruska s pomocou Pašinjana a Alijeva. Moskva z postrannej čiary sleduje, ako sa bývalý satelit vzďaľuje od jej objatia. A EÚ, ale aj Turecko z toho budú mať úžitok, pretože otvorenie a prepojenie Arménska s jeho susedmi podporuje ich prointegračnú agendu.
To samozrejme neznamená, že by Arménsko mohlo jednoducho preskočiť loď z Ruska na Západ. Moskva si ponecháva podiely v arménskej ekonomike, a teda aj politickú páku.
To bude predstavené v júnových všeobecných voľbách, ktoré postavia Pašinjanovu občiansku zmluvu proti Arménskej aliancii bývalého prezidenta Roberta Kočarjana a Silnému Arménsku spojenému s rusko-arménskym miliardárom Samvelom Karapetjanom. Kočarjan aj Karapetjan majú silné väzby na Moskvu.
Verejná mienka je za diverzifikáciu vzťahov, ale nie za úplný rozpad. Toto je pragmatický postoj, ktorý zdieľa aj Pashinyan napriek jeho zameraniu na prehlbovanie vzťahov so Západom.
Rusko nedokázalo – alebo sa zdráhalo – podporiť Arménsko proti Azerbajdžanu a zabrániť strate regiónu Náhorný Karabach a Arméni majú právo hľadať spojenectvá niekde inde. Ale bez mierovej zmluvy s Azerbajdžanom a bez úplnej normalizácie s Turkiye treba šliapať opatrne a nepáliť mosty.
Arménske vedenie zohľadnilo aj susedný Irán, s ktorým má pozitívne vzťahy. Eskalácia americko-izraelskej vojny proti Iránu by mohla ohroziť cezhraničný obchod s energiou.
Putin by bol rád, keby sa na sobotňajšej prehliadke zúčastnili Arménsko a Azerbajdžan. To isté platí pre Moldavsko, kde v parlamentných voľbách v roku 2025 zvíťazili proeurópske sily. Alebo Gruzínsko, ktoré napriek vláde autoritatívneho Gruzínskeho sna stále nemá diplomatické vzťahy s Ruskom, čo je strana vnímaná v Kremli pozitívne.
Šance, že tieto krajiny prídu aj budúci rok, sú tiež mizivé. Ani Kazachstan a Uzbekistan zrejme do poslednej chvíle nepotvrdia, ako to robia roky.
V súčasnosti je blízkosť Ruska oveľa viac v zahraničí ako blízko.
Názory vyjadrené v tomto článku sú vlastné autorovi a nemusia nevyhnutne odrážať redakčný postoj Al-Džazíry.
