Bola Trumpova prítomnosť na summite NATO v Turkiye uprostred stupňujúcej sa protiiránskej rétoriky a príkazov na útok na Irán len účasťou na diplomatickom stretnutí o európskej bezpečnosti? Táto otázka je mimoriadne dôležitá, pretože nedávny vývoj nemožno pochopiť len na povrchovej úrovni.
Na hlbšej úrovni Trumpova prítomnosť signalizuje rekalibráciu strategických výpočtov Spojených štátov týkajúcich sa Iránskej islamskej republiky a „osi odporu“. Táto rekalibrácia je založená na predpoklade, že priamy vojenský, politický a ekonomický tlak napriek vysokým nákladom nedokázal priniesť želaný posun v správaní, konfigurácii moci alebo strategickej orientácii Iránu. V súlade s tým Washington postupne prechádza od paradigmy priameho tlaku k hybridnému a viacvrstvovému modelu, v ktorom domáci tlak, transformácia periférneho prostredia Iránu, mimoregionálne vytváranie koalícií a súčasná reorganizácia regionálnych zložiek tvoria súčasť jedinej strategickej architektúry.
Logika tohto strategického posunu spočíva v tom, že na Irán by nemal byť vyvíjaný tlak prostredníctvom jediného rozhodujúceho úderu, ale prostredníctvom simultánnych trajektórií opotrebovania na viacerých úrovniach. Cieľom nie je len zvýšiť externé náklady uvalené na Iránsku islamskú republiku, ale vytvoriť podmienky, v ktorých bude rozhodovací aparát krajiny nútený venovať väčšiu časť svojich kapacít zvládaniu prekrývajúcich sa domácich, hraničných a regionálnych tlakov. Inými slovami, nová stratégia USA je založená na vytváraní simultánneho tlaku v rámci Iránu, naprieč jeho geopolitickou perifériou a prostredníctvom siete regionálnych spojení.
Na domácej úrovni sa táto stratégia opiera o silnejúci spoločenský tlak a postupné narúšanie odolnosti verejnosti. Zámerom nie je len vyvolať pravidelnú nespokojnosť alebo akútne krízy, ale zvýšiť náklady na vládnutie narušením kritickej infraštruktúry a zameraním sa na základné systémy, ktoré udržujú každodenný život, vrátane energetiky, vody, dopravy a iných citlivých verejných služieb a ekonomických centier. V kombinácii s bezpečnostnými a regionálnymi obmedzeniami môže tento tlak odkloniť časť rozhodovacích kapacít Iránskej islamskej republiky od širších strategických priorít a smerom k oslabeniu riadenia domácich kríz.
Tento rozmer stratégie sa však nemôže stať plne účinným bez transformácie okrajového prostredia Iránu. Z tohto pohľadu sa USA a Izrael snažia prekalibrovať regionálne divadlo spôsobom, ktorý súčasne zapojí Teherán na niekoľkých okrajových frontoch. Nedávne skúsenosti ukázali, že napriek rozsiahlym vojenským, bezpečnostným a spravodajským operáciám Hizballáh nebol vylúčený zo širšej mocenskej rovnice, ani palestínsky odpor nebol potlačený. Ansar Allah (hnutie Houthi) sa nevzdal svojho regionálneho postavenia a sily spojené s odporom v Iraku neboli odstránené z politickej a bezpečnostnej arény. Tieto zlyhania viedli Washington k záveru, že Irán nemožno oslabiť bez súčasnej rekonfigurácie jeho periférneho prostredia.
V tomto rámci možno identifikovať tri komplementárne trajektórie. Prvým je zaangažovať Irán v rámci jeho hraničného okruhu aktivovaním oblastí neistoty na západe, severozápade, juhovýchode alebo severovýchode. Druhým je zintenzívnenie tlaku na iránskych regionálnych spojencov, od Libanonu a Palestíny po Irak a Jemen. Tretím cieľom je zabezpečiť obmedzený, ale významný úspech na mieste, ktorý možno prezentovať ako dôkaz zatlačenia Iránu späť alebo zníženia hĺbky jeho regionálneho vplyvu. V rámci tejto logiky by ani obmedzené akcie, chirurgické operácie a tlak na citlivé ekonomické a bezpečnostné uzly v Iráne nemali byť vnímané ako izolované incidenty, ale ako súčasti širšieho strategického plánu.
V tomto kontexte má samit NATO v Turkiye význam, ktorý ďaleko presahuje rámec bežného stretnutia. Nie je to len fórum na diskusiu o európskej bezpečnosti, ale aj platforma na prepojenie iránskeho spisu so širšou architektúrou západnej bezpečnosti. USA sa snažia povýšiť iránsku otázku nad rámec bilaterálneho sporu a premeniť ju na spoločný záujem západnej koalície. Z tohto hľadiska nie je NATO len vojenskou alianciou, ale prostriedkom politického, bezpečnostného a naratívneho spájania západných spojencov proti Iránu.
V tomto kontexte možno Trumpovu prítomnosť na summite chápať tak, že slúži štyrom vzájomne prepojeným cieľom. Prvým je konsolidácia budovania koalície proti Iránskej islamskej republike. USA sa snažia využiť dokumenty ako Ukrajina, energetická bezpečnosť a stabilita strategických obchodných a energetických trás na zabezpečenie väčšieho európskeho spojenia s Iránom. Strategický význam Hormuzského prielivu a dopady nestability v západnej Ázii na ekonomickú bezpečnosť Európy umožňujú Washingtonu prepojiť európske obavy s vlastnými protiiránskymi prioritami. Pozície prijaté niektorými európskymi štátmi však naznačujú, že tento konsenzus zostáva neúplný a že Washington stále čelí obmedzeniam pri premene Európy na plnohodnotného partnera vo svojej maximálnej nátlakovej kampani proti Iránu.
Druhým cieľom je legitimizovať budúcu činnosť. Washington si veľmi dobre uvedomuje, že jednostranný zásah proti Iránu so sebou nesie značné politické a právne náklady. Pestovaním mimoregionálneho súladu sa preto snaží umiestniť akékoľvek následné opatrenia do kolektívnejšieho a zdanlivo obhájiteľného naratívneho rámca. V tomto zmysle nie je budovanie koalícií len mechanizmom na zhromažďovanie moci, ale aj nástrojom na výrobu legitimity pre neskoršie fázy tlaku.
Tretím cieľom je koordinácia s Tureckom a využívanie jeho periférnych kapacít. Akékoľvek ústupky udelené Ankare sa musia chápať v rámci úsilia USA priblížiť Turkiye jeho regionálnemu dizajnu. Hraničná, etnická a bezpečnostná dynamika obklopujúca Irán, najmä na západe a severozápade, by mohla v takejto stratégii prevziať aktívnu úlohu. Z tohto hľadiska nemožno americké konzultácie s Turkiye chápať len ako snahu o reguláciu bilaterálnych vzťahov. Sú tiež súčasťou pokusu o aktiváciu zdrojov tlaku pozdĺž iránskej periférie.
Štvrtým cieľom je využiť kapacity Sýrie na ovplyvnenie Libanonu a zintenzívnenie tlaku na Hizballáh. Z tohto pohľadu sa vývoj v Sýrii neobmedzuje len na krajinu samotnú, ale môže sa stať platformou na prekalibrovanie libanonskej rovnice a vyvíjanie väčšieho tlaku na odpor. Ak prijmeme premisu, že USA spájajú sýrsku, libanonskú a tureckú dokumentáciu do jednotného rámca, tieto štyri ciele nemožno vnímať izolovane. Sú to články v jednej reťazi, ktorej cieľom je eskalovať politický, bezpečnostný a miestny tlak na Irán a os odporu.
Popri týchto rozmeroch sa nanovo definuje niekoľko ďalších spisov v rámci služby rovnakej strategickej architektúry. Zdá sa, že v Gaze sa sionistický režim posunul za hranice konfliktu o politickú administratívu Hamasu. Tým, že sa postaví proti rekonštrukcii v oblastiach mimo takzvaných žltých zón alebo bezpečnostných nárazníkov, sa teraz snaží upevniť novú demografickú a územnú konfiguráciu. Problémom nie je len politické riadenie Gazy, ale aj premena územia na uzavreté, vyčerpané a obmedzené prostredie, ktoré Izraelu umožní presunúť svoju pozornosť na Západný breh. Cieľom je stabilizácia bezpečnosti, obmedzenie odporu a zabránenie tomu, aby sa Západný breh stal aktívnym a trvalo udržateľným centrom konfliktu. V súlade s tým Gaza a Západný breh nie sú dva samostatné spisy, ale dva boky jednej stratégie na potlačenie palestínskeho odporu.
Aj v Jemene existujú náznaky, že spis Ansar Allah vstupuje do novej fázy. Podľa tohto hodnotenia Izrael približne pred ôsmimi mesiacmi zriadil „Jemen Desk“ v rámci Mossadu, čo je krok, ktorý naznačuje rastúci význam tohto spisu v spravodajských a operačných výpočtoch sionistického režimu. Možno teraz nastal čas sfunkčniť niektoré z plánov tohto oddelenia, čím sa pravdepodobne v blízkej budúcnosti uskutoční cielená akcia Izraela a USA proti jemenskému Ansar Allahovi. Ak sa táto trajektória aktivuje, Jemen sa stane ďalším rozhodujúcim divadlom v zosilňovaní simultánneho tlaku proti osi odporu.
V Iraku zostáva zadržiavanie alebo oslabenie síl spojených s odporom tiež pevnou súčasťou agendy USA a nadobúda väčší význam, keď sa zvažuje spolu s ďalším regionálnym vývojom. V dôsledku toho nestojíme pred zbierkou absurdných kríz, ale so spleťou vzájomne prepojených spisov, ktoré sa sledujú v rámci viacvrstvového dizajnu, ktorého cieľom je pretvoriť mocenskú rovnováhu v západnej Ázii.
Celkovo tento vývoj naznačuje, že USA namiesto toho, aby sa spoliehali na jediný nástroj, aktivujú sieť vzájomne prepojených tlakov proti Iránskej islamskej republike. Vnútroštátny tlak, tlak pozdĺž iránskych hraníc, tlak na jeho regionálnych spojencov a tlak smerovaný cez vytváranie medzinárodných koalícií, to všetko tvorí súčasť tejto spoločnej architektúry. Jeho konečným cieľom je predefinovať rovnováhu síl v západnej Ázii v prospech USA a sionistického režimu a zároveň prinútiť Irán, aby sa zameral na zvládanie prekrývajúcich sa kríz na viacerých frontoch.
Táto stratégia je však nepochybne odsúdená na neúspech. Posledné roky ukázali, že mnohé americké a sionistické návrhy, napriek ich vojenskej prevahe, politickej podpore a zložitým bezpečnostným sieťam, skončili opotrebovaním, narušením a zlyhaním, keď boli konfrontované s realitou na mieste, obmedzeniami vyplývajúcimi z miestnych podmienok a hlboko zakoreneným odhodlaním aktérov odporu. Okrem toho, smútočné sprievody za umučeného veliteľa v Iráne a Iraku, na ktorých sa zúčastnili milióny ľudí, opäť ukázali, že skutočný a udržateľný poriadok v západnej Ázii nie je vytvorený vonkajším americkým inžinierstvom, ale okolo sociálnej vôle národov, historickej pamäte odporu a hlbokých väzieb vytvorených prostredníctvom odporu voči nadvláde. Preto, hoci sa Washington pokúša prehodnotiť svoj tlak na Irán a os odporu prostredníctvom zložitejšieho a viacvrstvového dizajnu, politická a sociálna realita regiónu naznačuje, že tento projekt, rovnako ako paradigmy, ktoré mu predchádzali, čelí svojim vlastným vnútorným obmedzeniam, vyčerpaniu a prípadnej porážke. Vznikajúci poriadok v západnej Ázii teda nemožno považovať za produkt americkej vôle, ale za výsledok postupného presadzovania ľudového, hlboko zakoreneného a protiamerického poriadku nad vnútenými a zvonka pripravenými projektmi.
Názory vyjadrené v tomto článku sú vlastné autorovi a nemusia nevyhnutne odrážať redakčnú politiku Al-Džazíry.