Nábulus, okupovaný Západný breh – Islam Madani hovorí, že rodiny a mladí ľudia z utečeneckého tábora Askar sa raz budú zhromažďovať pod olivovníkmi na svahoch Tel Askaru, kopcovitej oblasti na severe okupovaného Západného brehu Jordánu, ktorá je domovom tábora.
„Väčšina z nich však už nepôjde, pretože vojaci tam strieľajú toľko ľudí,“ povedal 32-ročný otec dvoch detí Al-Džazíre.
Odporúčané príbehy
zoznam 4 položiekkoniec zoznamu
Amjad Refaee, riaditeľ Centra sociálneho rozvoja Askar, hovorí, že spomienky na tých, ktorých zabili izraelskí vojaci, strašia na jednom z mála zelených plôch v tábore, kde sa môžu deti hrať.
Armáda tam zabila troch tínedžerov a mnohých ďalších zabila od 7. októbra 2023, keď Hamas viedol útok na Izrael a Izrael začal svoju genocídnu vojnu v Gaze.
Vojaci už nevystreľujú gumené projektily ani nemieria pod pás, „strieľajú, aby zabili alebo spôsobili invaliditu,“ povedal Refaee pre Al Jazeera.
„Sme pre nich zvieratá,“ dodal. „Terorizujú nás, chladnokrvne zabíjajú našich mladých ľudí a držia nás tu vo väzení.“
Ľudia z tábora hovoria, že Tel Askar sa stal vstupným bodom využívaným inváznymi izraelskými vojakmi, ktorí prenikajú do úzkych a schátraných uličiek tábora, často cez nelegálnu osadu Elon Moreh, ktorá sa týči nad východom Nábulusu.
Bolo to na kopci, kde vojaci vlani v januári zastrelili 18-ročného Amira Othmana, ktorý mu spôsobil zdravotné postihnutie. Streľba bola takmer presne na mieste, kde pred vyše rokom zabila armáda jeho priateľa z detstva Mohameda Abu Haneena. mal 18.
Tel Askar na okupovanom Západnom brehu (Al Jazeera)
„Požiadal som svojho strýka, aby ma zastrelil“
Amir bol nádejným futbalistom a tanečníkom, kým ho izraelskí vojaci vlani v januári nepostrelili do nohy, keď konvoj džípov prechádzal cez Tel Askar.
Veľa cestoval a predvádzal Dabke, tradičný palestínsky radový tanec.
Amir, teraz ctižiadostivý ošetrovateľ, ťahal svojho zraneného priateľa – tiež zastreleného vojakmi – do bezpečia, keď ho zasiahla guľka.
„Moje koleno a stehenná kosť boli rozbité,“ povedal Al-Džazíre.
„Už som si necítil nohu, tak som si myslel, že som ju stratil.
„Krv bola ako vriaca voda, ktorá mi vytekala z nohy.“
Vojaci zabránili sanitkám dostať sa k Amirovi, keď ležal krvácajúci. Zdravotnícki predstavitelia a medzinárodné organizácie tvrdia, že sa to stalo stokrát od 7. októbra, keď Izrael zintenzívnil nálety na palestínske komunity na okupovanom Západnom brehu Jordánu, najmä na utečenecké tábory.
Amir nakoniec podstúpil štyri operácie, ktoré mu pomohli opäť chodiť. Strávil štyri mesiace pripútaný na lôžko, lekári mu povedali, že jeho pohyblivosť sa už nikdy nevráti do normálu.
„Keď som sa zobudil z prvej operácie, požiadal som svojho strýka, aby ma zastrelil, pretože som si myslel, že to bude lepšie,“ dodal.
„Ale učím sa prijať situáciu a zostať nažive.“
Amir povedal, že stále sníva o turné, tanci Dabke a behaní so svojimi priateľmi. „Ale nič z toho teraz nie je možné,“ povedal.
Deti utečencov
Najmenej 13 Palestínčanov bolo zabitých v Askare odvtedy, čo izraelský útok na okupovaný Západný breh po 7. októbri zosilnel, podľa palestínskych monitorovacích skupín. Mnoho ďalších bolo zastrelených počas neustálych nájazdov armády.
Najmenej 157 detí bolo zabitých vojakmi alebo izraelskými osadníkmi na Západnom brehu Jordánu a okupovanom východnom Jeruzaleme od roku 2024, podľa údajov zostavených Defence for Children International – Palestína.
Izrael popiera, že by sa zameriaval na deti, tvrdí, že jeho vojenské nálety sú nevyhnutné z bezpečnostných dôvodov a na potlačenie palestínskych bojovníkov.
Askar patrí medzi najhustejšie osídlené z 19 utečeneckých táborov na okupovanom Západnom brehu Jordánu. Je domovom pre 24 000 ľudí, natlačených na ploche o veľkosti 17 futbalových ihrísk.
Podľa Agentúry OSN pre pomoc a prácu (UNRWA) ju sužuje nezamestnanosť a mnohí obyvatelia žijú v chudobe a trpia „stiesnenými životnými podmienkami“.
Utečenecké tábory boli pôvodne provizórne stanové komunity, ktoré mali poskytnúť dočasné útočisko státisícom utečencov násilne vyhnaných z historickej Palestíny v Nakbe v roku 1948, keď bol založený štát Izrael.
Ako však desaťročia plynuli a nádeje na návrat utečencov do svojich domovov sa vytrácali, tábory sa stali preplnenými, zastavanými oblasťami.
Amir sedel v novovytvorenom núdzovom zdravotnom stredisku tábora so svojím priateľom Yamenom Habronom (17) a Islamom Madanim (32). Za posledné tri roky ich zastrelila aj izraelská armáda, čo viedlo k postihnutiu.
Trojica trvala na tom, že nikto, bez ohľadu na vek, nie je v bezpečí, keď armáda zaútočí na tábory. Zaznamenali prípad 14-ročného Iyada Shalakhtiho, ktorého vojaci zastrelili 9. júla 2025 v Tel Askare.
Yamen Habron, Amir Othman a Islam Madani spolu so štvorročným synom Islama pri vchode do utečeneckého tábora Askar na okupovanom Západnom brehu (Al Jazeera)
‚Nie je bezpečné‘
Islam Madani povedal, že zakazuje svojim deťom – rovnako ako mnohým iným rodičom – hrať sa vonku v utečeneckom tábore. Jeho štvorročný syn energicky hliadkoval v zasadacej miestnosti, kde sa Al-Džazíra rozprávala s jeho otcom.
Mladý chlapec nekontrolovateľne plače vždy, keď armáda vstúpi do tábora, pretože vie, čo vojaci urobili jeho otcovi.
Zastrelil ho ostreľovač o 7:30 9. januára 2024, keď sa ponáhľal na hodiny v továrni, kde pracoval.
„Stratil som toľko krvi,“ povedal. „Zdravotník urobil všetko, čo mohol, aby ma udržal pri vedomí, ak by som sa nezobudil.“
Zotavil som sa z viacerých veľkých operácií. Výstrel, hovorí, šiel do zadnej časti jeho kolena a von spredu, pričom zanechal hrubé jazvy.
Povedal, že armáda teraz invázi kedykoľvek počas dňa a nerozlišuje medzi tými, ktorí bojujú proti izraelskej okupácii, a pokojnými, neozbrojenými obyvateľmi.
„Ktokoľvek môže byť zastrelený,“ povedal. „Nie je tam žiadna bezpečnosť. Išiel som len pešo do práce.“
Islam už nie je zamestnaný v továrni a nemôže dlho stáť, kým ho prepadne bolesť.
Odkedy bol zastrelený a zostal bez práce, navštevuje psychológa, aby mu pomohol spracovať to, čo považuje za hanbu, že nedokáže zabezpečiť rodinu.
„Odkedy ma zastrelili, stal som sa agresívnejším, nahnevaným a impulzívnym,“ povedal. „Modlím sa k Bohu, aby prišlo lepšie.“
Úmyselne?
Yamen opustil školu veľmi mladý, aby uživil svoju rodinu v ťažkostiach.
Hanblivého tínedžera dvakrát postrelili do boku vojaci, ktorí ho obkľúčili, keď sa po návrate z telocvične dostal k predným dverám. Jedna guľka uviazla v jeho boku a druhá mu prerezala bok.
Al-Džazíre povedal, že si pamätá len jeho otca a brata, ktorí sa ho zúfalo snažili udržať pri vedomí, kým čakal na sanitku, ktorú blokovali armádne džípy.
„Všetko, čo som si pamätal, boli matkine výkriky,“ povedal.
Strávil 14 dní na jednotke intenzívnej starostlivosti a lekári dva dni odstraňovali šrapnel z guľky. Teraz kríva.
Riaditeľ centra Amjad Refaee pozná islam, Amir a Yamen celý ich život. Hovorí, že nikto z nich nikdy nebol aktívny v palestínskych bojových skupinách, keďže mnohí sú v utečeneckých táboroch.
Keď sa rozprávali o svojej budúcnosti, mladíci sa pýtali, či ich vojaci mali v úmysle zabiť, alebo či ich zámerne nechali zdravotne postihnutých – aby prehĺbili biedu ich života v tábore.
„Deti v Askare sa prebúdzajú do okupácie,“ povedal Refaee. „Nemajú ihriská. Futbal môžu hrať len na uliciach. Mnohí sú nútení pracovať už od útleho veku.“
Refaee povedal, že jeho cieľom je udržať mladých ľudí nažive tým, že im dávame nádej, pretože sú „budúcnosťou krajiny“. „Inak zmizneme,“ dodal. „Čo chce Izrael.“
