bpred finále Ligy majstrov si chcem ušetriť myšlienky na jedného z vypadnutých semifinalistov. Diego Simeone na mňa robí dojem. Už 15 rokov musí s Atléticom Madrid znova a znova tlačiť balvan hore. Nás v Bayerne Mníchov knokautoval počas našej vrcholnej fázy v roku 2016. Teraz som niekde čítal, že Simeone by sa mal pýtať sám seba. Napriek tomu sa znova a znova presadzuje podradnými prostriedkami. Je to škoda, Sizyfos Simeone si titul v Lige majstrov dlho zaslúžil.
Zostávajú dva ďalšie kluby, ktorých tréneri majú podobný prístup. Podobajú sa dirigentom, pedantne cvičia vzdialenosti, sekvencie, prihrávky, choreografujú obranu a organizujú útok. Ich operačný systém, zónové značenie orientované na guľu, je najmodernejším. Ich tím sa správa ako roj. Minulý rok bol Paris Saint-Germain proti Arsenalu semifinále; Tento rok určia víťaza. Vo finále sú tie správne tímy.
PSG, kedysi zbierka individualistov, sa pod vedením Luisa Enriqueho rozrástlo na súdržný celok. Automaticky si predstavíte Khvichu Kvaratskheliu, dribléra a bojovníka, ktorý svieti vpredu rovnako ako vzadu. PSG by bolo po Reale Madrid len druhým klubom, ktorý obhájil európsky titul od roku 1992, kedy bol turnaj premenovaný na Ligu majstrov.
Veľmi dobrý koučing je tiež základom vzostupu Arsenalu. Enriqueho krajan Mikel Arteta viedol klub krok za krokom nahor počas šiestich rokov. Arsenal vyhral svoj prvý ligový titul od Invincibles v roku 2004. V roku 2006 ešte nikdy nevyhral Európsky pohár, keď sa dostal do finále iba jedenásť. Nie je to dobrý rekord pre klub, ktorý sa neustále radí medzi 10 najlepšie zarábajúcich na svete.
Arteta nemá vo svojom tíme obrovské individuálne kvality; Nemá žiadneho Thierryho Henryho, Patricka Vieiru, Dennisa Bergkampa ani Freddieho Ljungberga, ktorých mal tím z roku 2006. Silnou stránkou tohto tímu je extrémne vysoká miera organizovanosti, ktorá zabezpečuje stabilitu. V 14 zápasoch Ligy majstrov inkasovali iba šesť gólov a neprehrali ani jeden zápas.
Arsenal je protipólom Bayernu, ktorý inkasuje 20 gólov. Bayern je anomáliou medzi špičkovými európskymi tímami. Herný plán Vincenta Kompanyho je zmesou maximálnej intenzity a retro nástroja man-markingu. PSG to prekvapilo na polovicu, v skupinovej fáze ešte v novembri.
V semifinálovom druhom zápase však PSG využilo priestor, ktorý sa pri tejto forme obrany nevyhnutne otvára, na rýchly gól. Potom už Enriqueho tím kontroloval hru z obranných radov. Pevná defenzívna práca nikdy nevyjde z módy. Arsenal bol pripravený na neortodoxný štýl Bayernu a v skupinovej fáze ho porazil 3:1. Ako som už povedal, najlepší dvaja sú nakoniec.
Podívaná sa odohráva v Budapešti. To je teraz presne to správne miesto pre najdôležitejší zápas v európskom klubovom futbale. Nedávno prišiel silný signál z Maďarska. Môžeme poďakovať tamojším ľuďom, postavili sa. Maďarsko už nie je krajinou, ktorá bráni solidarite. Teraz sa opäť spolieha na európske pravidlá a vzájomný postoj.
Veľké športové podujatia môžu takéto sociálne impulzy umocniť. „Auto trúbi, oblohu osvetľuje ohňostroj, mávajú vlajky. Ľudia, ktorí sa nepoznajú, sa objímajú a smejú sa spolu,“ napísal v knihe Gábor Schein, maďarský autor. Süddeutsche Zeitungnoviny z môjho rodného mesta, po parlamentných voľbách v apríli o situácii v Budapešti. Podobné scény by sa mohli odohrať aj v sobotu.
Bohužiaľ, Budapešť nemá šancu zúčastniť sa športovo. Liga majstrov zostáva uzavretou komunitou. Od triumfu Porta v roku 2004 vyhrali iba kluby zo Španielska, Talianska, Nemecka, Francúzska a Anglicka, aj keď Premier League je pre nich často dôležitejšia, pretože sa tam dá zarobiť viac peňazí. Vo futbale teda Európu tvorí len päť krajín. Pre porovnanie, súťaž Eurovision Song Contest (nie že by som ju sledoval) už deväť rokov dobýva každý rok iný národ, naposledy Bulharsko.
Rozhodujúci dôvod monotónnosti vo futbale pramení z geografickej nehody: kluby z malých krajín nemajú šancu, pretože ich ligy sú príliš malé, a preto nie sú konkurencieschopné. V dôsledku toho si nemôžu udržať svojich najlepších hráčov. Bývalé giganty Benfica a Ajax už nemôžu súťažiť na medzinárodnej úrovni, pretože Portugalsko a Holandsko majú príliš málo obyvateľov. Nezáleží na tom, ako dobre sú kluby riadené.
Kodaň, Viedeň, Praha, Kyjev, Glasgow a Varšava sú metropolami, kde sa profesionálni futbalisti môžu cítiť rovnako príjemne ako v Paríži či Londýne. To isté teraz platí aj pre Budapešť.
Okrem toho má Maďarsko veľkú futbalovú tradíciu. Pred sto rokmi sa o dunajskom futbale hovorí, že bol predchodcom španielskej školy, aspoň mi to tak bolo povedané. Bolo to len nedávno, ako môže povedať kráľ Karol, keď MTK Budapešť porazila Bayern Mníchov 7:1, v júli 1919. Noviny z Mníchova sa čudovali: „Hostia vyvinuli úžasnú hernú techniku, ich herná sila je v každom ohľade príkladná.“
V každom prípade nie je veľa iných podobných národov, ktoré hrali vo finále majstrovstiev sveta dvakrát, v rokoch 1938 a 1954. Zlatý tím okolo Ferenca Puskasa a Nandora Hidegkutiho, porazených z Bernu, ľuďom v Nemecku obzvlášť prirástol k srdcu. Dve najväčšie víťazstvá v histórii MS patria Maďarom, vrátane jediného dvojciferného, 10:1 nad Salvádorom v roku 1982.
Národ produkoval skvelých trénerov, ktorí preniesli svoje nápady cez národné hranice. Jenő Konrád v Norimbergu, Jenő Károly v Juventuse, Béla Guttmann v Benfice alebo Pál Csernai, ktorý začiatkom 80. rokov priviedol Bayern späť na vrchol Bundesligy, zábavne zónovým značením, o ktorom dovtedy ľudia v Nemecku len počuli.
Som rozhodne za to, aby sa Maďarsko vrátilo na mapu futbalu, tak ako je to v politike. Viem si však predstaviť, že v rámci establishmentu existuje odpor voči novej konkurencii. Privilegovaný strach o svoje privilégiá. Európa je však o participácii, o rovnakých príležitostiach. Problém treba konečne riešiť. Je to politický imperatív súčasnosti.
Rubrika Philippa Lahma bola vytvorená v spolupráci s Oliverom Fritschom v nemeckom internetovom magazíne Die Zeit.
