Niekedy sa vo futbale dejú veci, ktoré si vyžadujú veľmi serióznu analýzu a čokoľvek vrátane 16 úplných záverov.
Niekedy sa vo futbale dejú veci, ktoré nám pripomínajú, že ani futbal neponúka únik z neustálych pripomienok, že žijeme na tej najprekliatejšej časovej osi. a musíme napísať 600 slov, z ktorých mnohé sú kurva, len kvôli očistnému uvoľneniu.
A niekedy sa vo futbale stanú veci, pri ktorých sa stačí zasmiať a svojim najlepším hlasom Roya Keana povedať: aké veľké dieťa.
BOMBSHELL vystúpenie Mo Salaha v zmiešanej zóne Elland Road presne zapadá do tejto kategórie.
Absolútne elitné vyčíňanie od legendy Liverpoolu, to naozaj bolo. Tento víkend si vždy vyžadovalo niečo špeciálne, aby som sa ukázal ako najväčšie dieťa pred Davidom Rayom, ktorý v supermarkete zareagoval na posledného víťaza Aston Villy proti Arsenalu v plnej miere sladkostí odoprených batoľaťami, ale Salah to dosiahol úžasne.
Hlavným z mnohých problémov s jeho úžasným chýrovaním však bolo načasovanie. Iste, presadil to v strategicky slabom čase pre Liverpool a ich manažéra, aby spôsobil maximálne škody. Ale aj v zúfalo slabom čase pre seba. Naozaj tu nevyráža z pozície akejkoľvek sily.
Fanúšikovia a odborníci sa polovicu tejto sezóny čudovali, prečo nebol vyradený, a nikoho neprekvapilo, že ho vidí ďalej chradnúť na lavičke, odkedy Arne Slot aktivoval nukleárnu možnosť vo West Hame.
Nemôže byť vážne v rozpakoch, prečo sa to stalo. Jeho forma v tejto sezóne bola na míle ďaleko a on – pochopiteľne, aby som bol spravodlivý – sa na konci minulej sezóny po zisku titulu v Premier League vrátil domov. Už je to naozaj dávno, čo bol niekde blízko k svojmu smiešnemu najlepšiemu.
Neznamená to, že nedošlo ku katastrofálnemu zrúteniu vzťahu medzi hráčom a klubom, ale neexistuje jednoznačná odpoveď na tento konkrétny problém, ktorý naznačuje Salahov solipsizmus. Jeho vypadnutie zo základnej jedenástky Liverpoolu sa z jasne modrej oblohy nevynorilo k všeobecnému zmätku.
A pozrime sa na tri zápasy, v ktorých bol na lavičke. Nikdy sa nedostal z lavičky West Hamu, kde Liverpool hral v jeho neprítomnosti dobre a mohli vyhrať šikovnejšie ako víťazstvo 2:0, ktoré si zabezpečili vďaka gólom Alexandra Isaka a Codyho Gakpa.
Potom odišiel z lavičky po polčase, keď Liverpool nehral proti Sunderlandu vôbec dobre, a urobil dve pätiny buzerácie, aby zmenil tento stav.
A opäť zostal na lavičke po celú dobu úžasný zápas v Leedse kde všetko išlo správne a potom tak veľmi, veľmi zle, tak veľmi, veľmi rýchlo, že v skutočnosti nebol čas zastaviť sa a rozhodnúť s nejakým veľkým presvedčením, či už to vyžaduje nejakého Salaha alebo nie.
V súhrne teda: prežil úplný kolaps pred novinármi, ktorí boli od spomínaného pádu pochopiteľne vysadení a pochopiteľne riedko využívaní ako náhradník.
Okrem všeobecnej frustrácie a mrzutosti, ktorú by ste očakávali a očakávali od každého hráča vynechaného z tímu, a všeobecného pocitu tímovej frustrácie z toho, ako sa veci odohrali v tom smršti v druhom polčase v Leedse, na čo sa vlastne musí sťažovať? Nie veľa, naozaj.
Temne hovorí o tom, že ho hodili pod autobus, zatiaľ čo veselo zhadzoval Arnea Slotu a ostatných pod celú kolónu áut, a spravil krutú chybu, keď sa nechal vtrhnúť do tieňovej dimenzie Jamiem zakrvaveným Carragherom.
Toto nie je zdravý stav pre legendu Barclays. Naozaj by nemal byť taký nahnevaný, čo o ňom Carragher hovorí. O to viac, keď naozaj nič z toho nebolo nerozumné.
Salahov komplex prenasledovania je najzreteľnejšie zrejmý z jeho samotného oblúka a zámerného odkazu na Harryho Kanea a zjavného rozdielu v zaobchádzaní, ktorým sa tu dostalo od médií.
Myslíme si, že vypustenie Kaneovho mena bolo čiastočne cynickým pokusom získať priazeň fanúšikov Liverpoolu. Boli časy, pred Haalandom, kedy boli Kane a Salah bezpochyby dvoma najlepšími útočiacimi hráčmi v lige, a preto z kmeňovej nevyhnutnosti zúrila zúrivá debata o tom, ktorý z nich je najlepší a ktorý beznádejný podvodník. Pretože to sú jediné dve možnosti.
Ale nemá zmysel ho tu používať. Kane je pohodlne najsledovanejším (belasým) anglickým futbalistom svojej generácie. Legitímny velikán všetkých čias neustále hovoril, že Callum Wilson alebo Dominic Calvert-Lewin alebo Ollie Watkins alebo akýkoľvek počet ďalších útočníkov, ktorí nie sú schopní šnurovať jeho topánky, prichádzajú pre jeho miesto v Anglicku.
Bol to zázrak na jednu sezónu. Bol ním Parry Pane. Jeho augustové gólové sucho sa stalo každoročnou tradíciou. Opakovane sa mu posmievali pre jeho neslávne známu alergiu na striebro. Bolo mu povedané žiadny z jeho gólov pre Anglicko vlastne neplatil. A to všetko je len na nás a my ho vlastne máme radi.
Zostáva jediným hráčom Premier League v histórii, ktorý dostal do pozápasového rozhovoru televíziu, aby ho mohli naživo vypočuť o zjavnom „potápaní“.
Jeho meno je skrátka smiešne, aby sa Salah vzdal, ak chce prejaviť súcit s jeho vlastným zdanlivo nespravodlivým zaobchádzaním v centre pozornosti médií. A to je ešte predtým, než sa vôbec pokúsime zistiť, kedy presne si Salah myslí, že Kane išiel 10 zápasov bez gólu.
Neradi kritizujeme hráčov za to, že prišli a povedali médiám zaujímavé veci – a nech už bola Salahova sebaľútostná tiráda akokoľvek, určite to bolo tak – keď je tak veľa z toho vo všeobecnosti tak nevýrazné.
Ale môžete byť zaujímavý bez toho, aby ste boli tak smiešni a bez toho, aby ste to tak veľmi zle načasovali.
Počkajte aspoň na čas, Mo. Počkajte, kým nevystúpite z lavičky a urobíte rozhodujúci zásah, aby ste zmenili priebeh hry. Urobte to vtedy, keď ľuďom skutočne ukážete, ako a prečo vaše zaobchádzanie nemusí byť úplne férové.
Pretože to robíš teraz? Z tejto nepríjemne slabej pozície? Áno, vyzeráš ako veľké dieťa.
