Dňa 3. decembra Izrael oznámil, že hraničný priechod Rafah s Egyptom bude znovu otvorený „v najbližších dňoch“, čo umožní Palestínčanom opustiť Gazu prvýkrát po mesiacoch. Vyhlásenie bolo, samozrejme, koncipované ako humanitárne gesto, ktoré by umožnilo tým, ktorí to naliehavo potrebujú vycestovať za lekárskou starostlivosťou, vzdelaním alebo zlúčením rodiny, odísť.
Oznámenie Izraela sa však takmer okamžite stretlo s popretím Egypta, po ktorom nasledovalo rozhodné odmietnutie zo strany niekoľkých arabských a moslimských štátov.
Pre zvyšok sveta sa táto odpoveď môže zdať krutá. Môže sa zdať, že arabské štáty chcú násilne držať v Gaze Palestínčanov, ktorí sa zúfalo snažia evakuovať do bezpečia. To presne zapadá do izraelského príbehu, že susedné arabské krajiny sú zodpovedné za utrpenie Palestínčanov, pretože ich „nepustili dnu“.
Toto je klamstvo, ktoré sa, žiaľ, dostalo do západných médií, aj keď sa dá ľahko vyvrátiť.
Povedzme si to jasne: Nie, arabské štáty nás v Gaze nedržia proti našej vôli, rovnako ako Hamas.
Chcú sa uistiť, že keď sa niektorí z nás dočasne evakuujú, budeme sa môcť vrátiť. Chceme to isté – záruku návratnosti. Izrael to však odmieta udeliť; vo svojom oznámení z 3. decembra jasne uviedla, že prechod Rafah bude otvorený iba jedným smerom – pre Palestínčanov.
Takže to bol jednoznačne krok, ktorý mal naštartovať nútené vysídlenie palestínskeho obyvateľstva z ich vlasti.
Pre Palestínčanov to nie je nová realita, ale súčasť dlhého a premysleného vzoru. Izraelský štát sa od svojho vzniku zameriava na vyvlastňovanie, vymazanie a nútené vysídlenie Palestínčanov. V roku 1948 bolo 750 000 Palestínčanov vyhnaných zo svojich domovov a nebolo im dovolené vrátiť sa. Bol medzi nimi aj môj 88-ročný starý otec. Stále si uchováva Tabu (dokument katastra nehnuteľností) pre dunamy pôdy, ktorú vlastní vo svojej dedine Barqa, 37 km (23 míľ) severne od Gazy, kam sa stále nemôžeme vrátiť.
V roku 1967, keď Izrael obsadil Gazu, zakázal Palestínčanom, ktorí študovali alebo pracovali v zahraničí, vrátiť sa do svojich domovov. Na okupovanom Západnom brehu Jordánu, kde sa kolonizácia nezastavila posledných 58 rokov, sú Palestínčania pravidelne vyháňaní zo svojich domovov a krajín.
Len za posledné dva roky Izrael zabral približne 55 000 dunam palestínskej pôdy, čím vysídlil viac ako 2 800 Palestínčanov. V Jeruzaleme hrozí Palestínčanom, ktorých rodiny žili vo svätom meste po stáročia, stratu svojho pobytu, ak nedokážu dokázať, že je to ich „stredisko života“. Za posledných 25 rokov bolo zrušených viac ako 10 000 palestínskych pobytov.
Od októbra 2023 sa Izrael opakovane pokúšal zostrojiť nútené masové vysídľovanie v Gaze – pásmo rozdelil na izolované zóny oddelené vojenskými koridormi a „bezpečnými“ osami a začal následné operácie s cieľom zatlačiť obyvateľov severu smerom na juh. Každá vlna masového bombardovania mala rovnaký základný cieľ: vykoreniť obyvateľov Gazy z ich domovov a zatlačiť ich k hraniciam s Egyptom. K poslednému tlaku došlo tesne pred nadobudnutím platnosti posledného prímeria.
Podľa Diaa Rashwana, predsedu egyptskej štátnej informačnej služby, Káhira odmietla návrh Izraela, pretože išlo o pokus vyhnúť sa svojim záväzkom načrtnutým v druhej fáze prímeria. Táto fáza si vyžaduje, aby sa Izrael stiahol z Gazy, podporil proces obnovy, umožnil správu Pásma palestínskemu výboru a uľahčil nasadenie bezpečnostných síl na stabilizáciu situácie. Oznámením znovuotvorenia Rafahu sa Izrael snažil obísť tieto záväzky a presmerovať politickú konverzáciu skôr na depopuláciu ako na obnovu a obnovu.
To, že Izrael chce vytvoriť podmienky na to, aby bolo naše vyhostenie nevyhnutné, je jasné aj z iných politík. Pokračuje v bombardovaní Pásma, pričom zabíja stovky civilistov a terorizuje státisíce.
Naďalej bráni tomu, aby sa dovnútra dostalo dostatočné množstvo potravín a liekov. Nedovoľuje žiadne rekonštrukčné materiály ani dočasné bývanie. Robí všetko pre maximalizáciu utrpenia palestínskeho ľudu.
Túto realitu robí ešte brutálnejšia tuhá zima. Chladné vetry sa preháňajú preplnenými tábormi plnými vyčerpaných ľudí, ktorí prežili všetky možné formy traumy. Napriek hladu, vyčerpaniu a zúfalstvu naďalej lipneme na našej krajine a odmietame akékoľvek izraelské snahy o naše vysídlenie a vymazanie.
Odmietame tiež akúkoľvek formu externého opatrovníctva alebo kontroly nad naším osudom. Požadujeme plnú palestínsku suverenitu nad našou krajinou, našimi zdrojmi a našimi prechodmi. Naša pozícia je jasná: prechod Rafah musí byť otvorený v oboch smeroch; nie ako nástroj vysídlenia, ale ako právo na voľný pohyb.
Rafah musí byť prístupný pre tých, ktorí sa chcú vrátiť, a pre tých, ktorí potrebujú dočasne odísť: študentov, ktorí chcú pokračovať vo vzdelávaní v zahraničí, pacientov, ktorí súrne potrebujú lekárske ošetrenie, ktoré nie je dostupné v Gaze, a rodiny, ktoré sú oddelené a túžia po znovuzjednotení. Tisíckam ťažko chorých Palestínčanov bola v dôsledku obliehania odopretá život zachraňujúca starostlivosť, zatiaľ čo stovky študentov, ktorí majú ponuky a štipendiá z prestížnych univerzít po celom svete, nemohli cestovať za vzdelaním.
Rafah by mal byť otvorený aj tým, ktorí si po rokoch traumy jednoducho potrebujú oddýchnuť – nakrátko vyjsť z Gazy a dôstojne sa vrátiť. Mobilita nie je výsadou; je to základné ľudské právo.
To, čo požadujeme, je jednoduché: právo určovať svoju budúcnosť bez nátlaku, bez vyjednávania o našej existencii a bez toho, aby sme boli tlačení do núteného vysídlenia maskovaného ako humanitárny projekt.
Názory vyjadrené v tomto článku sú vlastné autorovi a nemusia nevyhnutne odrážať redakčný postoj Al-Džazíry.
