Palestínsky novinár Muhannad Qishta roky navštevoval hroby svojich sestier – Reem a Walaa – v Khan Younis v južnej Gaze, ale je tu problém: na mape už neexistujú.
Podľa nedávno aktualizovaných satelitných snímok pridaných do aplikácie Google Earth bol cintorín šejka Mohammeda v oblasti Maan Khan Younis vymazaný z mapy a nahradený stanmi a obrnenými vozidlami izraelskej vojenskej základne.
„Dokonca ani mŕtvi neboli ušetrení z tejto vojny,“ povedal Qishta Al-Džazíre. „Ako sa budem cítiť, keď pôjdem a nájdem to miesto ako púšť, bez hrobov mojich sestier, kde by som si mohol prečítať modlitbu?“
Muhannad Qishta, videný tu v stane pre vysídlenie v Khan Younis, nemohol navštíviť hroby svojich sestier po izraelskej vojenskej operácii, ktorá premenila cintorín Sheikh Mohammed na základňu (s láskavým dovolením Muhannad Qishta)
Snímky vo vysokom rozlíšení, zachytené 25. februára 2026, odhaľujú krajinu, kde celé štvrte ľahli popolom a preživšia populácia je vtlačená do dusivých táborísk, ktoré sa rozlievajú na pláže Stredozemného mora.
Pre Palestínčanov aktualizované mapy poskytujú zničujúci, širokouhlý pohľad na prebiehajúcu genocídu, ktorá zabila takmer 73 000 ľudí.
Podľa Euro-Med Human Rights Monitor izraelské sily úplne alebo čiastočne zničili 94 percent cintorínov v Gaze a premenili miesta pamäti na vojenské kasárne.
Vymazanie geografie a pamäte
Satelitné snímky potvrdzujú, že hlavné obytné centrá zmizli a zmenili geografiu Pásma na nepoznanie.
V Rafahu zdrvujúca miera ničenia spôsobila, že štvrte sú na nerozoznanie od ostatných. Saudskoarabská štvrť v Tal as-Sultan – rozľahlý bytový projekt so 752 bytovými jednotkami – bola zrovnaná so zemou na obrovské hromady sutín.
Americký prezident Joe Biden pôvodne vytýčil „červenú čiaru“ nad inváziou do Rafahu začiatkom roku 2024, ale Izrael pokračoval v brutálnej operácii. Izrael nečelil žiadnym následkom za svoje činy v Rafahu, ktorý bol do značnej miery sploštený.
Celkový pohľad na južný Rafah teraz ukazuje do značnej miery vymazanú mestskú stopu, pričom medzi troskami zostali len slabé obrysy ulíc.
Na ďalekom západe bola švédska dedina v Rafahu systematicky vymazaná z mapy, premenená z pulzujúcej pobrežnej komunity, kde žije približne 1300 ľudí, na vojenskú zónu. Ekonomická miazga dediny, ktorá bola založená v roku 1965 s medzinárodnou pomocou na ochranu palestínskych utečencov, bola úzko spätá so Stredozemným morom.
Po celé desaťročia sa obyvatelia spoliehali výlučne na rybolov, pričom z jeho brehov operovali desiatky miestnych rybárskych lodí. V dedine sa nachádzali malé obchodné stánky na pláži, prístrešky na údržbu lodí a tesné komunitné centrum postavené ako dar od švédskeho ľudu. Dnes sa zmenila na izraelskú vojenskú základňu, pričom zostalo stáť len päť domov.
Hraničný priechod Rafah, ktorý predtým slúžil ako jediné záchranné lano spájajúce obkľúčené obyvateľstvo s vonkajším svetom, bol zničený. Jeho civilnú infraštruktúru – ktorá predtým obsahovala rozsiahle odletové a príletové haly pre cestujúcich, VIP prijímací terminál, vyhradené logistické zariadenie pre kamióny s humanitárnou pomocou a administratívne úrady pre pasovú kontrolu a cezhraničnú koordináciu – nahradili silne opevnené izraelské vojenské pozorovacie stanovištia a žiletkový drôt.
Priamo cez východné štvrte Bani Suhaila, Abasan a al-Zana, kde sa tanky ukladajú medzi civilné domy. Pred vojnou patrili tieto východné okresy medzi najhustejšie osídlené agrárne a obytné centrá Khan Younis, v ktorých žilo takmer 120 000 obyvateľov v úzko prepojených viacgeneračných rodinných bytových domoch.
Po intenzívnom bombardovaní a systematickom búraní celých blokov s cieľom vytesať vojenské zásobovacie vedenia bola väčšina obyvateľstva násilne vysídlená. Väčšina utiekla do zaplátaných, preplnených stanových táborov al-Mawasi na pobreží alebo sa natlačila do zostávajúcich škôl a provizórnych prístreškov v Deir el-Balah v centre Gazy.
Hamad City v Khan Younis – obytný komplex vybudovaný z katarských financií – je teraz zničená škrupina obklopená vysídlenými rodinami. Vlajková loď projektu verejného bývania v hodnote 135 miliónov USD pozostávala z 53 moderných obytných budov s výškou piatich poschodí, ktoré obsahovali približne 3 000 bytových jednotiek.
Pred zničením bolo mesto Hamad domovom odhadovanej populácie viac ako 15 000 ľudí, najmä rodín s nízkymi príjmami, ktoré boli vysídlené predchádzajúcimi konfliktmi. Snímky zachytávajú obytné domy zredukované na hromady sutín.
Metodická deštrukcia zasahuje aj do vzdelávacieho základu územia. UNICEF tvrdí, že viac ako 97 percent škôl bolo poškodených alebo zničených, takže 658 000 detí zostalo bez formálneho vzdelávania viac ako dva roky. Univerzity boli buď vyhodené do vzduchu, alebo premenené na úkryty pre vysídlencov.
Islamská univerzita v Gaze (IUG), ktorá sa starala o viac ako 20 000 študentov, a Univerzita Al-Azhar, ktorá zapísala viac ako 16 000 študentov, boli zničené. Oba hlavné kampusy spolu s univerzitou Al-Israa na juhu boli úplne zrovnané so zemou prostredníctvom kontrolovaných vojenských výbuchov, čím sa akademická budúcnosť pre desaťtisíce mladých Palestínčanov skončila.
„Na pokraji hladomoru“
Poľnohospodárska pôda a skleníky Rafahu a Khan Younis kedysi slúžili ako potravinový kôš územia. Úrodné oblasti produkovali prevažnú väčšinu čerstvej zeleniny v Gaze, vrátane paradajok, uhoriek, papriky, citrusových plodov a olív, spolu so stovkami skleníkov, ktoré zásobovali viac ako 40 percent dennej potreby domácich potravín v celom pásme. Organizácia OSN pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) dnes uvádza, že využiteľných zostáva menej ako päť percent poľnohospodárskej pôdy v Gaze.
V oblasti Shakoush izraelské buldozéry zrovnali so zemou skleníky a skonfiškovali ornicu, čo priamo zhoršilo ľudskou činnosťou spôsobené hladovanie obyvateľstva.
„Scény hľadania potravy sú kruté a sme na pokraji hladomoru, ktorý môže kedykoľvek zdvihnúť hlavu,“ povedal Ola Abu Moamer, palestínsky novinár v Khan Younis. „Mnohé rodiny sa vracajú s prázdnymi hrncami z vývarovní bez toho, aby si zabezpečili nejaké jedlo,“ povedala pre Al Jazeera.
Ola Abu Moamer sa stal prominentným hlasom informujúcim o hladomore a vysídlení z tábora. (nstagram/@ola_abu_moamer)
Keďže 1,9 milióna z 2,3 milióna Palestínčanov bolo vnútorne vysídlených – mnohí boli nútení utiecť viac ako 10-krát – a 60 percent populácie úplne stratilo svoje domovy, rodiny sú nútené do stále sa zmenšujúceho obvodu.
Satelitné snímky ukazujú extrémnu hustotu vysídľovacích táborov v oblasti al-Mawasi, kde sú chátrajúce stany zbalené tesne k sebe a tlačia sa priamo na pobrežie.
Prehĺbenie okupácie
Táto vizuálna dokumentácia hromadného ničenia poskytuje fyzický plán pre explicitné smernice izraelskej vlády na prehĺbenie jej vojenskej okupácie. V uniknutom videu zaznamenanom izraelským kanálom Channel 12 a odvysielanom vo štvrtok premiér Benjamin Netanjahu nariadil armáde, aby rozšírila svoju kontrolu.
„V tejto chvíli máme plne pod kontrolou 60 percent územia pásma Gazy… a mojou úlohou je dostať sa na… 70 percent,“ povedal Netanjahu publiku. „Začneme s tým.“
Napriek „prímeriu“ sprostredkovanému Spojenými štátmi minulý október, ktoré vytvorilo „žltú líniu“ vymedzujúcu okupované oblasti, armáda neustále postupuje. Analytici tvrdia, že pokračujúca okupácia územia Gazy Izraelom je v rozpore s októbrovým prímerím dohodnutým s Hamasom.
V polovici marca izraelská armáda v tichosti distribuovala mapy humanitárnym organizáciám, ktoré naznačujú, že obsadila 64 percent palestínskeho územia, čím Palestínčanom odoprela prístup do dvoch tretín enklávy. Izrael sa mal stiahnuť do druhého kola dohody o prímerí.
Nominálny trik nedokázal zastaviť krviprelievanie. Záznam al-Džazíry zaznamenal od októbra do apríla najmenej 2400 izraelských porušení, pričom miera bombardovania, na ktorú varujú monitorovacie jednotky konfliktu, sa od začiatku americko-izraelskej vojny proti Iránu vo februári len zrýchlila.
Nickolay Mladenov, vysoký predstaviteľ Výboru pre mier pre Gazu, ktorý založili USA, minulý týždeň varoval Bezpečnostnú radu OSN, že hrozí, že zhoršujúci sa status quo enklávy sa stane „trvalým“.
Pre Palestínčanov, ktorí znášajú túto realitu, je trauma oveľa hlbšia ako zrútené budovy. Abu Moamer poznamenal, že novinári často vypínajú svoje kamery z úcty k slzám detí plačúcich nad ukradnutým detstvom.
„Satelity fotografujú zničené budovy, ale nedokážu zdokumentovať pocit, keď človek bezvýsledne hľadá svoj domov,“ povedal palestínsky novinár Qishta. „Najťažšia vec nie je samotná deštrukcia, ale príbehy, ktoré sú pod ňou.“
