Padova, Taliansko – 10-ročný Abdullah sotva zdvihne pohľad od tabletu, keď hrá svoju obľúbenú videohru, v ktorej vytvára virtuálny vesmír, ktorý mu umožňuje byť čímkoľvek, čo si len predstaví.
Pípanie infúznej pumpy na chemoterapiu, ktorá mu dodáva lieky do žíl, nakrátko privedie jeho pozornosť späť a on hľadá nabíjačku zásuvného zariadenia, kým sa opäť pustí do hry.
Odporúčané príbehy
zoznam 3 položiekkoniec zoznamu
Jeho matka Iman Ismail Mohammad Abu Mazid hovorí, že tento herný návyk si osvojil po tom, čo 14. mája odišiel z Gazy do talianskeho mesta Padova, aby dostal život zachraňujúcu liečbu leukémie.
Späť v Deir el-Balah, meste v centre Gazy, ktoré rodina nazývala domovom, bol „veľmi spoločenským dieťaťom“, ktoré „bude vždy na ulici hrať futbal so svojimi bratmi a ďalšími deťmi v jeho veku,“ povedala Al-Džazíre, kým sa pozrela do telefónu, aby získala fotku chlapca, na ktorého si pamätá.
V ňom sa tri upravené deti pozerajú do kamery. Abdullah má rovnaký pokojný vzhľad, ale jeho vlasy sú teraz dlhšie a jeho pokožka má žltý nádych. Vedľa neho na obrázku stojí Mohammad, ktorý má teraz 11 rokov, a Mahmúd, ktorý má osem. Nad nimi sa týči a hrdo im kladie ruky na plecia ich otec Ahmad.
Abdullah (vpravo), jeho bratia Mahmoud a Mohammad (vľavo) a otec Ahmad (s láskavým dovolením Imana Ismaila Mohammada Abu Mazida)
Rakovina, ktorá pohltí Abdullaha, roztrhala aj ich rodinu.
Zatiaľ čo Abdullah, jeho matka Iman a ročný Qamar dostali miesta na evakuačnom lete, ktorý ich odviezol do Talianska, zvyšok rodiny – Ahmad a ďalšie dve deti, Mohammad a Mahmúd – zostali v Gaze, ktorú Izrael naďalej bombarduje napriek uzavretej dohode o prímerí.
Teraz môže byť choroba to, čo ich privedie späť k sebe. Začiatkom novembra tím lekárov v Gaze odobral vzorky krvi Abdullahovým súrodencom a poslal ich do Talianska, aby určili ich kompatibilitu ako darcov pre chlapcovu transplantáciu kostnej drene.
Ak sa jeden zhoduje, všetci budú môcť nastúpiť na lekársky let do Padovy. Ak budú výsledky negatívne, budú musieť požiadať taliansku vládu o zlúčenie rodiny – oveľa dlhší proces plný logistických problémov.
Iman povedal, že na týchto výsledkoch závisí osud jeho rodiny. Mohli by zachrániť Abdullaha pred chorobou a zvyšok svojej rodiny pred genocídnou vojnou Izraela v Gaze.
„Každý deň sa bojím o ich bezpečnosť,“ povedala. „Abdullahovi chýbajú jeho súrodenci a mne tiež chýbajú moje deti.“
Abdullah hanblivo prikývol na potvrdenie a dodal, že mu chýba aj pekne urobený kebab. Nemá záľubu v talianskom jedle a spomína na ochutené mäso, ktoré podávala rodinná reštaurácia v Deir el-Balah.
Na otázku, či by chcel priviesť Gazu do Padovy, odpovedal: „Nie všetko, len moje susedstvo.“
Útek z vojny v Gaze
Iman zistila, že je tehotná s Qamarom v marci 2024, keď okolo nej zúrila vojna. Najprv si myslela, že jej preskočila menštruácia, pretože ledva prežívala o vode a chlebe. Keď sa ukázalo, že štvrté dieťa je na ceste, spomína si, že sa cítila „vystrašená“.
„Neustále som sa obávala a obávala sa, že mi povedia, že dieťa je zdeformované, abnormálne, choré,“ povedala pre nedostatok jedla a hygieny. „Moje telo bolo vyčerpané a nemohla som stáť. Celé tehotenstvo som strávila ležaním na podlahe,“ hovorí rýchlo v arabčine, než zdvihla batoľa, nástojčivo ju ťahalo za nohu a položilo si ju do lona, aby ju nakŕmilo.
Jej dievčatko prišlo na svet v stanovej poľnej nemocnici v Deir el-Balah, v ktorej chýbali základné hygienické potreby a lieky, pretože sa sem nahrnuli obete izraelského bombardovania.
„V každom okamihu ste mohli vidieť niekoho zraneného – amputovanú končatinu, amputovanú ruku… Tie scény boli hrozné,“ povedala. „A lekári boli nervózni, pretože oblasť bola zameraná.“
O mesiace neskôr, v apríli tohto roku, sa Abdullahovi začalo robiť zle.
„Bol žltý, mal kŕče v bruchu, bolela ho hlava,“ povedala.
V nemocnici Al-Aksá v Deir el-Balah bol Abdullah pripútaný k infúzii a dostal lieky proti bolesti a antibiotiká. Tekutiny zabránili zvýšeniu horúčky, ale nič nemohlo zastaviť šírenie rakoviny.
Rodine bolo odporučené, aby ho vzala do Európskej nemocnice v Khan Younis, napriek tomu, že izraelská armáda oznámila veľké rozšírenie vojenských operácií v tejto oblasti.
10-kilometrová (šesť míľ) jazda na juh bola „desivá“.
„Na ulici nebola žiadna duša,“ spomenula si Iman. Lekári mohli ponúknuť iba zriedenú chemoterapiu. Abdullah bol nahlásený Svetovej zdravotníckej organizácii (WHO) na evakuáciu lekárov.
Krátko nato bola nečakane povolená zdravotná evakuácia. Iman a jej manžel Ahmad nepotrebovali slová, aby sa rozhodli rozdeliť rodinu.
„Bolo tam viac ticha ako dialógu,“ povedala.
Ahmad prišiel do Európskej nemocnice 13. mája, aby sa Iman, Abdullah a Qamar emocionálne rozlúčili. Keď opúšťal areál, zem sa triasla a betónová doska preletela priamo okolo jeho hlavy.
V ten deň izraelská armáda oznámila, že zhodila deväť bômb na rozbitie bunkra a desiatky ďalšej munície na nádvorie nemocnice a jej okolie. Tvrdili, že zabili vodcu Hamasu Mohammeda Sinwara a viac ako 20 ďalších členov skupiny. Medzinárodné právo zakazuje útoky na nemocnice, ktoré predstavujú vojnový zločin. Hamas potvrdil Sinwarovu smrť v auguste, ale neposkytol podrobnosti o tom, ako zomrel.
„Bola som presvedčená, že (môjho manžela) zabili,“ spomínala Iman.
„Stále som mu volala a kričala, prisahám, že je preč,“ povedala. „Volal som 10-krát alebo viackrát, ale neodpovedal. Bol som si istý, že bol umučený. Ale nevzdal som sa, nevzdal som sa! Po toľkých pokusoch konečne odpovedal.“
Nový život mimo domova
Abdullah je medzi viac ako 5 500 deťmi, ktoré boli evakuované z Gazy prostredníctvom zdravotných evakuácií koordinovaných WHO.
Celkovo 8000 ľudí doteraz mohlo odísť na život zachraňujúcu liečbu, 16 500 ľudí však podľa údajov Organizácie Spojených národov stále čaká. Z toho je 3800 detí.
Od júla 2024 zomrelo viac ako 900 pacientov, ktorí čakali na evakuáciu lekárov, uvádza WHO.
Abdullaha odviezli do Padovy vďaka tvrdohlavosti právničky Rebeccy Fedettovej, ktorá vo februári založila organizáciu na uľahčenie a podporu evakuácií lekárov.
„Vedela som, že chcem niečo robiť a byť aktívna,“ povedala pre Al Jazeera. „Nemohol som normálne žiť, moje svedomie mi to nedovolilo.“
Fedetto pracovala po telefóne a hľadala každého, kto by jej mohol pomôcť zorientovať sa v procese papierovania, schvaľovania a koordinácie potrebnej na poskytnutie odporúčania pre pacienta, ktorý má byť presunutý do zdravotníckeho zariadenia v zahraničí.
„V jednom momente som si myslela, že to nezvládnem, všetko bolo také zložité,“ povedala. „Keď to začalo fungovať, nemohol som tomu uveriť.“
Jej mimovládna organizácia Padova Abbraccia i Bambini (Padova Hugs Children) umožnila šesť lekárskych evakuácií a privítala 25 ľudí. Medzi nimi je šesťročný Ahmad, ktorý sa zotavuje z popálenín tretieho stupňa na takmer polovici tela, a osemročná Seela, ktorá prišla o obe nohy.
Tím dobrovoľníkov sa stará o všetky potreby rodín a ponúka dopravu, stráženie detí, domáce vzdelávanie a emocionálnu podporu.
Fedetto povedal, že reakcia mesta bola prevažne vítaná.
„Mnoho ľudí nám poslalo e-mail s otázkou, či by mohli pomôcť, pretože táto vojna je niečo, čo sa dotýka nášho svedomia,“ povedala. „Ľudia často chcú pomôcť, len nevedia ako.“
WHO vyzvala krajiny, aby ponúkli viac lekárskych evakuácií, keďže zdravotná starostlivosť v Gaze zostáva obmedzená. Čiastočne funkčných je len 18 nemocníc z 36.
Výzvu zatiaľ poslúchlo viac ako 30 krajín vrátane členských štátov Európskej únie, Kataru, Jordánska, Egypta a Spojených arabských emirátov.
„Sme vďační za ich solidaritu,“ povedal Rik Peeperkorn, predstaviteľ WHO pre okupované palestínske územie, Al-Džazíre.
Peeperkorn uviedol, že podľa podmienok prímeria by WHO mala byť schopná evakuovať 50 pacientov denne okrem ich opatrovateľov.
„Aby to bolo možné, musí viac krajín vykročiť vpred s veľkorysosťou a prijať pacientov v núdzi,“ povedal.
