Náhly návrat Thajska k použitiu sily pozdĺž jeho hraníc s Kambodžou je strohou pripomienkou toho, aký nestabilný zostáva jeden z najtrvalejších územných sporov v juhovýchodnej Ázii. Tempo najnovšej eskalácie je zarážajúce. Len niekoľko týždňov predtým stáli lídri oboch krajín pred regionálnymi a medzinárodnými hodnostármi na samite Združenia národov juhovýchodnej Ázie (ASEAN) a podporili rámec prímeria, ktorý bol prezentovaný ako politický prielom. Symbolika bola ťažká, prímerie požehnané regionálnymi lídrami a svedkom prezidenta Spojených štátov Donalda Trumpa malo signalizovať, že juhovýchodná Ázia dokáže zodpovedne zvládnuť svoje vlastné napätie.
Tento sľub sa však vyparil takmer hneď, ako sa delegácie vrátili domov. Letecké útoky Bangkoku na kambodžské pozície v sporných hraničných pásmach vyvolali okamžitú evakuáciu.
To, čo táto sekvencia odhaľuje, je bolestne známe. Prímerie v tomto spore bolo len zriedka viac ako prestávka v dlhom cykle nedôvery. Dohody sa podpisujú v konferenčných sálach, ale samotná hranica má svoj vlastný rytmus – rytmus formovaný dlhodobými krivdami, konkurenčnými národnými naratívmi a ťažkosťami s riadením ťažko ozbrojených síl operujúcich v nejednoznačnom teréne.
Prímerie schválené na samite ASEAN bolo skonštruované ako základ pre širšiu cestovnú mapu. Zaviazala obe strany, aby zastavili nepriateľstvo, zastavili presuny jednotiek a postupne obmedzili rozmiestnenie ťažkých zbraní v blízkosti sporných oblastí. Rozhodujúce je, že poverila ASEAN nasadením monitorovacích tímov na sledovanie súladu.
Na papieri to boli rozumné kroky. V skutočnosti boli naštepené na politickú pôdu, ktorá ani zďaleka nebola pripravená ich udržať. Obe vlády pôsobili pod zvýšeným globálnym dohľadom a chceli zahraničným investorom naznačiť pokoj, no hlavné problémy – nevyrovnané hranice, nevyriešené historické nároky a vzájomné podozrenia zakotvené v ich bezpečnostných zriadeniach – zostali nedotknuté.
Dohoda tak fungovala menej ako rezolúcia a viac ako dočasný prejav dobrej vôle na odvrátenie medzinárodného tlaku. Jeho slabiny boli odhalené takmer okamžite. Pakt do značnej miery závisel skôr od dynamiky, ktorú vytvoril samotný summit, než od trvalých inštitucionálnych mechanizmov. Významní svedkovia môžu vytvárať slávnostné gravitácie, ale nemôžu nahradiť starostlivú prácu potrebnú na obnovenie strategickej dôvery.
Thajsko a Kambodža pristúpili k dohode s rôznymi výkladmi toho, čo znamená súlad, najmä pokiaľ ide o postavenie jednotiek a práva hliadok v sporných oblastiach.
Ešte dôležitejšie je, že navrhovaný monitorovací režim vyžadoval úzku spoluprácu v reálnom čase medzi dvoma armádami, ktoré sa dlho pozerali na seba cez optiku protivníka. Monitorovacie misie môžu byť úspešné len vtedy, keď poľní velitelia rešpektujú ich prístup, akceptujú ich zistenia a fungujú podľa harmonizovaných pravidiel nasadenia. Žiadna z týchto podmienok zatiaľ neexistuje.
A nad tým všetkým visia vnútropolitické úvahy. V Bangkoku aj Phnom Penhu sú lídri veľmi citliví na obvinenia zo slabosti v súvislosti s územnou celistvosťou. V prostredí, kde sa dajú ľahko rozdúchať nacionalistické nálady, vlády často konajú defenzívne – dokonca preventívne – aby sa doma vyhli politickým odporom.
Historické krivdy
Aby sme pochopili, prečo sa tento konflikt opakovane vracia na pokraj, musíme ho situovať do jeho dlhšieho oblúka. Hranica medzi Thajskom a Kambodžou odráža dedičstvo vytvárania hraníc z koloniálnej éry. Francúzi, ktorí vládli Kambodži do roku 1954, sa výrazne podieľali na vytyčovaní hraníc, v procese, ktorý za sebou zanechal nejednoznačné čiary a prekrývajúce sa nároky.
Na týchto nejasnostiach nezáležalo, keď boli oba štáty zaujaté vnútornou konsolidáciou a otrasmi studenej vojny. Ale ako ich inštitúcie dozrievali, národné príbehy sa uchytili a ekonomický rozvoj transformoval strategickú hodnotu konkrétnych zón, hraničný spor sa vyostril.
Niekoľko sporných oblastí má hlboký kultúrny a symbolický význam, vrátane chrámu Preah Vihear, ktorý postavila Khmérska ríša, o ktorej Thajsko aj Kambodža tvrdia, že sú jej nástupcami. V roku 1962 Medzinárodný súdny dvor (ICJ) rozhodol, že chrám sa nachádza na území Kambodže.
Keď v rokoch 2008 až 2011 vypukli spory, ktoré sa vyznačovali výmenami delostreleckej paľby, masovými presunmi a protichodnými právnymi interpretáciami rozsudku ICJ, politické stávky sa vykryštalizovali. Stretnutia nepoškodili len majetok a vysídlili civilistov; zakotvili otázku hraníc do nacionalistického povedomia oboch krajín. Dokonca aj obdobia relatívneho pokoja v rokoch, ktoré nasledovali, spočívali na neľahkej rovnováhe.
Tohtoročné oživenie násilia nasleduje zaužívaný vzorec. Domáca politika v oboch hlavných mestách vstúpila do fázy, v ktorej lídri cítia nutkanie prejaviť odhodlanie. Vojenské modernizačné programy medzitým poskytli obom stranám viac nástrojov nátlaku, aj keď ani jedna si neželá rozsiahlu konfrontáciu.
Blízkosť jednotiek v sporných vreckách ponecháva malý priestor na chyby: Rutinné hliadky môžu byť nesprávne chápané ako provokácia a nejednoznačné pohyby môžu rýchlo prerásť do ozbrojených reakcií. V takomto prostredí má prímerie, akokoľvek dobre mienené, malú šancu na prežitie, pokiaľ nie je podporované mechanizmami, ktoré riešia hlbšie štrukturálne problémy.
Skutočnosť, že prímerie sprostredkované ASEAN-om sa netýkalo priamo najspornejších segmentov hranice, ju spôsobilo zraniteľnosť. Ani Thajsko, ani Kambodža nie sú pripravené akceptovať záväznú demarkáciu, ktorá by sa mohla na vnútroštátnej úrovni interpretovať ako daná. Kým nebude jasno – právna, kartografická a politická – zóna zostane tou, kde sa každá strana bude cítiť nútená potvrdiť svoju prítomnosť.
Vonkajšie faktory komplikujú výpočty. Obe krajiny pôsobia v geopolitickom prostredí poznačenom väčšou mocenskou konkurenciou. Aj keď sa ani Thajsko, ani Kambodža nesnažia o internacionalizáciu sporu, existujú konkurenčné stimuly na preukázanie autonómie, vyhýbanie sa vonkajšiemu tlaku alebo signalizácia strategického súladu. Táto dynamika nemusí priamo spôsobovať konflikty, ale vytvára politické prostredie, v ktorom lídri cítia dodatočný tlak na projektovanie sily.
Čo musí ASEAN urobiť
Dôsledky tejto eskalácie presahujú rámec bilaterálnych vzťahov. Ak sa letecké útoky, dokonca aj tie kalibrované, znormalizujú ako nástroje signalizácie, riskuje juhovýchodná Ázia skĺznutie do obdobia, v ktorom sa tvrdé pozície stanú štandardným postojom v územných sporoch. Civilné vysídlenia by sa mohli zväčšiť. Opatrenia na budovanie dôvery – už aj tak krehké – by sa mohli úplne vytratiť. A politický priestor pre diplomaciu, ktorý sa spolieha na to, že lídri majú priestor na manévrovanie od maximalistickej rétoriky, by sa mohol dramaticky zmenšiť.
ASEAN teraz čelí skúške relevantnosti. Symbolická diplomacia, vyhlásenia o obavách a ponuky „dobrých služieb“ nebudú stačiť. Ak chce organizácia preukázať, že dokáže zvládať konflikty vo svojich radoch, musí podniknúť tri základné kroky.
Po prvé, musí trvať na tom, aby boli jej monitorovacie misie plne rozmiestnené a aby im bola poskytnutá operačná autonómia. Pozorovatelia potrebujú neobmedzený prístup k bodom vzplanutia a ich hodnotenia musia byť verejne oznámené, aby sa znížilo pokušenie oboch strán skresľovať fakty. Transparentné monitorovanie nevylúči spor, ale môže znížiť príležitosti na oportunistickú eskaláciu.
Po druhé, ASEAN by mal zriadiť stálu trilaterálnu krízovú skupinu zloženú z Thajska, Kambodže a predsedu ASEAN-u. Táto skupina by mala mať mandát diplomaticky zasiahnuť do niekoľkých hodín od akéhokoľvek nahláseného incidentu. Včasné zapojenie by mohlo zabrániť tomu, aby nedorozumenia prerástli do vojenských reakcií.
Po tretie, ASEAN musí začať klásť základy pre dlhodobejšie rokovania o demarkácii hraníc. Bolo by to politicky citlivé a nemuselo by to priniesť rýchle prelomy, ale štruktúrovaný proces podporovaný neutrálnymi kartografmi, právnymi expertmi a historickými bádateľmi by mohol vytvoriť priestor pre postupný pohyb. Pomalý dialóg je lepší ako žiadny dialóg.
Organizácia Spojených národov by mohla doplniť, hoci nie nahradiť, vedenie ASEAN-u. Technická odbornosť OSN v hraničných sporoch, jej skúsenosti s riadením overovacích procesov a jej kapacita na podporu humanitárnej prípravy by mohli posilniť regionálne úsilie. Rozhodujúce je, že zapojenie OSN by mohlo odpolitizovať vysoko technické problémy, ktoré sa často spájajú s nacionalistickou rétorikou.
Na žiadnom z týchto inštitucionálnych nástrojov však nebude záležať, pokiaľ politickí lídri v Bangkoku a Phnom Penhu nebudú pripravení čestne čeliť minulosti a zvážiť kompromisy, ktoré môžu byť nepopulárne. Udržateľný mier si vyžaduje viac ako len oddych od násilia; vyžaduje, aby voliči boli ochotní akceptovať, že historické krivdy sa musia riešiť skôr vyjednávaním než silou alebo symbolickým pózovaním.
Kolaps nedávneho prímeria by sme nemali vnímať len ako ďalšiu nešťastnú epizódu, ale ako znamenie, že bezpečnostná architektúra juhovýchodnej Ázie zostáva neúplná. Región dosiahol pôsobivý pokrok v budovaní hospodárskej integrácie a diplomatických návykov, ale pokiaľ ide o riešenie veľkých územných sporov, štrukturálne nedostatky pretrvávajú. Bez zmysluplných investícií do transparentnosti, spoločných pravidiel a dôveryhodných mechanizmov presadzovania zostanú aj tie najslávnejšie dohody zraniteľné voči politickým vetrom.
Thajsko a Kambodža teraz stoja na križovatke. Môžu buď pokračovať v ceste, kde sa normalizujú pravidelné eskalácie, alebo sa môžu rozhodnúť zapojiť sa do procesu, dokonca dlhého a nedokonalého, ktorý vedie ku konečnému urovnaniu. Náklady na prvé by znášali civilisti, pohraničné komunity a regionálna stabilita. Výhody týchto služieb by ďaleko presahovali ich spoločnú hranicu.
Názory vyjadrené v tomto článku sú vlastné autorovi a nemusia nevyhnutne odrážať redakčný postoj Al-Džazíry.
