Rusofónna izraelská spisovateľka Dina Rubina, narodená v Uzbekistane, poskytla v júli rozhovor ruskému opozičnému kanálu Rain TV, ktorý vyvolal v rusofónnom svete rozruch. Počas poldruhahodinového programu vyhlásila, že v Gaze nie sú žiadni „pokojní obyvatelia“, Izrael má právo „vyčistiť Gazu a premeniť ju na parkovisko“ a že Palestínčanov treba „rozpustiť v kyseline chlorovodíkovej“.
Novinár a producent Michail Kozyrev, ktorý robil rozhovor s Rubinou, sa rozhodol vyňať tieto časti a nazval ich „najkomplexnejšou časťou“ rozhovoru. Hoci sa zdalo, že spochybňuje Rubinu na tvrdenie, že v Gaze nie sú žiadni „mierumilovní obyvatelia“, keď to prirovnal ku kolektívnej vine, ktorej čelia Rusi za vojnu na Ukrajine, neodmietol jej tvrdenia a sám počas rozhovoru s ňou zaujal jasný proizraelský postoj.
A zatiaľ čo mnohí rusky hovoriaci Rubinu odsúdili – najmä v Strednej Ázii, kde boli jej prednášky o knihe zrušené – medzi ruskými politickými emigrantmi sa našli mnohí, ktorí ju podporovali, otvorene neodsudzovali alebo tvrdili, že jej slová boli vytrhnuté z kontextu.
Tento incident nie je aberáciou. Mnohí v ruskej liberálnej opozícii, ktorá v súčasnosti pôsobí väčšinou v exile, Izrael nepochybne podporujú. Nie je to len kvôli ich tendencii ignorovať inštitucionalizovaný rasizmus v Rusku, ale aj kvôli ich osvojeniu si naratívu civilizačnej hierarchie, ktorý stavia biely Západ na vrchol. Protipalestínska zaujatosť je prirodzeným výsledkom tohto svetonázoru.
Príkladov jedovatého antipalestínizmu ruskej opozície je veľa. Yuliya Latynina, hviezdna publicistka žijúca v exile, vytvorila paralely medzi „barbarmi“ ničiacimi „prekvitajúce civilizácie“ a Palestínčanmi a označila študentov protestujúcich proti genocíde v Gaze za „lenivých a hlúpych“.
Ďalší liberálny komentátor Leonid Gozman z vlastného exilu tvrdil, že európske krajiny, ktoré v Organizácii Spojených národov hlasovali za rezolúciu „pro-Hamas“ požadujúcu prímerie v Gaze, tak urobili, pretože sa „boja svojich prisťahovaleckých komunít“.
Andrej Pivovarov, bývalý riaditeľ Open Russia, dnes už neexistujúcej prodemokratickej organizácie, povedal, že považuje kroky Izraela v Gaze za „oprávnené“. V Rusku bol väznený, kým ho vlani neprepustili pri výmene zajatcov so Západom.
Ruský opozičný politik Dmitri Gudkov, ktorý momentálne žije v Bulharsku, vyhlásil: „Pre mňa je Izrael stelesnením civilizácie. Čokoľvek proti nemu je barbarstvo.“
Kseniya Larina, renomovaná ruská novinárka a rozhlasová moderátorka, ktorá je v súčasnosti tiež v exile, niekoľkokrát hosťovala vo svojej relácii Izraelskí rusky hovoriaci intelektuáli. V jednom prípade bol rozhovor s izraelským pedagógom nazvaný „Uznanie Palestíny nie je antisemitizmus, je to idiotizmus“.
Toto je len niekoľko príkladov mnohých ruských liberálnych emigrantov, ktorí otvorene podporovali genocídnu vojnu Izraela proti Gaze. Okrem toho ruské popové ikony, komici, hudobníci a televízne osobnosti, ktoré sídlia v Izraeli alebo ho navštevujú, neustále vysielajú izraelský príbeh.
Populárne ruské opozičné médiá – spravodaj pre držiteľov Nobelovej ceny Novaja Gazeta, publikácia Meduza a TV Rain – disproporčne obsahujú proizraelské správy s malým množstvom protiargumentov. Výsledkom je, že rasistická, protipalestínska rétorika prekvitá v ruskojazyčných sociálnych a tradičných médiách.
Korene tohto proizraelského postoja medzi ruskými liberálmi – ktorí tvoria väčšinu ruskej opozície – siahajú do 20. storočia.
Židovský národ bol počas Ruskej ríše prenasledovaný cárskym režimom, čo boľševici spočiatku odsudzovali. Ale samotný komunistický režim nakoniec prijal antisemitské názory za Josifa Stalina. Diskriminácia Židov pokračovala a vyvrcholila v rokoch 1951-53, keď Stalin obvinil skupinu židovských lekárov zo sprisahania proti štátu a spustil kampaň prenasledovania. Dokonca aj potom, čo komunistická strana stiahla obvinenia, Židia boli naďalej vystavení nútenej asimilácii a štrukturálnej diskriminácii.
V tomto kontexte vznikajúca liberálna opozícia 80. rokov začala vnímať Izrael ako ochrancu prenasledovanej židovskej komunity a demokratického, liberálneho štátu, ktorý je súčasťou Západu.
Paralelne s tým prebiehala imigračná vlna smerom k Izraelu, ktorý bol vnímaný ako miesto bezpečia pre predstaviteľov sovietskej opozície. To tiež prispelo k bezpodmienečnej vernosti Izraelu a sionizmu medzi disidentmi, ktorú zdedili nasledujúce generácie liberálnej opozície.
Proizraelská zaujatosť ruskej opozície sa ešte viac zintenzívnila po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022, ktorá poslala státisíce opozične naladených Rusov na útek do zahraničia. Izrael bol jednou z hlavných destinácií; podľa niektorých odhadov sa tam len v roku 2022 presťahovalo asi 70 000 Rusov v porovnaní s 27 000 v roku 2021, čo celkovo prispelo k 1,3 miliónu ľudí hovoriacich po rusky v Izraeli.
Paradoxom je, že ruská liberálna opozícia tvrdí, že je demokratickou, morálnou alternatívou autoritárstva prezidenta Vladimira Putina, pričom otvorene vyjadruje rasistické názory proti Palestínčanom. Vo veľkej miere odsudzuje rozsiahlu ruskú inváziu na Ukrajinu a ruské vojnové zločiny, ale popiera tie izraelské.
Na Západe sú samodeklarované demokratické hodnoty ruskej opozície len zriedka skúmané. Ale mali by byť, pretože nielen vo vzťahu k Palestíne sú jej rasistické názory zjavné.
V minulosti predstavitelia liberálnej opozície často reprodukovali naratívy v štýle Kremľa o migrantoch, moslimoch a iných rasovo motivovaných ľuďoch. Napríklad zosnulý opozičný líder Alexej Navaľnyj, kedysi vychvaľovaný ako demokratická nádej Ruska, nazval migrantov z Kaukazu ako „šváby“ a „muchy“ vo videu z roku 2007 na tému „Ako bojovať proti hmyzu“. V roku 2021 tieto a ďalšie vyhlásenia viedli Amnesty International k tomu, aby mu odňala štatút väzňa svedomia; organizácia sa neskôr ospravedlnila a pokračovala v jeho obhajobe až do jeho smrti vo väzbe.
V apríli tohto roku Vladimir Kara-Murza, viceprezident Nadácie Slobodné Rusko, tvrdil, že vojaci z ruských menšín majú ľahšie zabíjať Ukrajincov ako etnickí ruskí vojaci. Vyhlásenie bolo vnímané ako pokus obviniť z vojnových zločinov rasové menšiny a vyvolalo otvorený list od Nadácie Indigenous of Russia, ktorý ho odsúdil.
Tieto postoje vyjadrené Navaľným a Kara-Murzom nie sú výnimočné. Ruská liberálna opozícia len zriedka, ak vôbec, odsudzuje diskrimináciu alebo rasistické násilie voči menšinám v Rusku. Minulý rok, keď aktivista Rifat Dautov zomrel vo väzbe v dôsledku zjavného mučenia v regióne Baškirsko, nezaznamenali takmer žiadnu reakciu exilových opozičných komunít. Naproti tomu, keď o niekoľko týždňov neskôr Navaľnyj zomrel na podozrenie z otravy vo väzení, chválospevy a smútok trvali mesiace.
Odráža to dlhotrvajúci vzorec v rámci ruského liberalizmu: nárokovať si morálnu nadradenosť nad Kremľom a zároveň zdieľať rovnaké problematické a predsudky. Pravdou je, že aj keby Putinov režim zajtra padol a táto opozícia by sa dostala k moci, je nepravdepodobné, že by vykonala nejaké zásadné reformy na odstránenie štrukturálneho rasizmu. Nezdá sa, že by obavy periférnych regiónov, ktoré sa usilujú o väčšiu autonómiu v rámci Ruska, neruských etnických ľudí a domorodého a migrujúceho obyvateľstva v Rusku, znepokojovali ruskú liberálnu opozíciu.
Niet divu, že sa ruská liberálna opozícia pokúša zvaliť vinu za totálnu ruskú inváziu na Ukrajinu na Putina. Nechce, aby sa vojna považovala za priame pokračovanie dlhodobej expanzívnej politiky Ruska a bývalého ZSSR a snahy podmaniť si národy vnímané ako menejcenné.
Kým v prípade Ukrajiny sa ruskí liberáli dokážu skrývať za odpor k vojne, v prípade Palestíny sú odhalení.
To, čomu dnes Palestínčania čelia – dehumanizácia, vyvlastňovanie a popieranie existencie – odzrkadľuje to, čo mnohí rasovo založení a domorodí ľudia v Rusku už dlho znášajú. Ruská opozícia však zostáva voči týmto skúsenostiam slepá a naďalej sa považuje za jedinú obeť ruského autoritárstva.
Názory vyjadrené v tomto článku sú vlastné autorovi a nemusia nevyhnutne odrážať redakčnú politiku Al-Džazíry.
