3
V rámci rozhovoru pri príležitosti štyroch rokov od začiatku vojny na Ukrajine tréner Olympique Lyonnais Paulo Fonseca prežil, napr. Tímútek jeho a jeho rodiny z krajiny.
Fonseca, ktorý v roku 2019 opustil svoju funkciu trénera Šachtaru Doneck, si spomína, že on a jeho ukrajinská manželka Kateryna neboli v krajine pred 23. februárom 2022, ale rozhodli sa ísť na Ukrajinu vyzdvihnúť Kateryninu rodinu a vziať ich do Portugalska.
„Mohli sme ísť spiatočným letom do Portugalska 22. februára, ale museli sme sa postarať o administratívne detaily, termín bol príliš krátky a rozhodli sme sa odletieť 24., o 10:00.“
Toto rozhodnutie viedlo k dramatickej ceste k zaisteniu bezpečia pre Fonseca a jeho rodinu.
„Večer predtým sme do druhej alebo tretej hodiny ráno balili kufre a všetky papiere.“ V ten večer sme sa s manželkou veľa rozprávali a ona plakala: „Myslím, že budeme musieť znova odísť do exilu.“ Povedal som jej nie, nič sa nestane. V skutočnosti nás o piatej ráno zobudil zvuk bômb. Vojna sa už začala. Zbalili sme si kufre a nastúpili s celou rodinou do mikrobusu.“
Fonsecasovci boli len jednou zo stoviek rodín, ktoré chceli okamžite odísť, ale pomoc od prekvapivého zdroja im umožnila získať nejaký čas:
„Na ceste smerom na Ľvov bola úplne zablokovaná doprava. A potom mi zavolali kamaráti zo Šachtaru. „Ešte nechoď, nedá sa vystúpiť, poď sem, sme tu všetci spolu.“ Prezident Šachtaru vlastní hotel s bunkrom v suteréne. Strávili sme noc v bunkri s Robertom De Zerbim, ktorý bol v tom čase trénerom klubu. Bol tam so svojím technickým tímom a väčšinou brazílskych hráčov v klube. Bolo nás možno 60 skamenených.
„Na druhý deň mi portugalské veľvyslanectvo oznámilo, že našli minivan. Odišli sme len s oblečením na chrbte, bez kufra. A na trase do Moldavska sme strávili viac ako 30 hodín. V noci sme počuli sirény a museli sme robiť obchádzky, aby sme sa vyhli ruským vojakom.“
„Až keď sme dorazili veľmi blízko k moldavským hraniciam, cítili sme, že už nám nehrozí nebezpečenstvo. Mohli sme sa zastaviť na kávu, kúpiť si jedlo v supermarkete. Je to úľava, na ktorú nikdy nezabudnem. Vstúpili sme do Moldavska a potom do Rumunska.“
Nie je prekvapením, že tento otrasný zážitok zostane vo Fonseca navždy:
„Nikdy nezabudnem na jediný okamih medzi počutím prvej bomby a prekročením moldavskej hranice. Nikdy som sa viac nebál o naše životy, o životy môjho syna a mojej manželky. Vždy je to vo mne prítomné.“
GFFN | Jeremy Smith
