Dvere autobusu sa otvorili a na asfaltku pred Rugby Parkom prúdila veľkosť.
„Nikdy by ste nešli tak skoro sledovať príchod tímového autobusu, ale bola to výnimočná noc,“ hovorí Tom Brown. „Boli tam Paco Gento, José Santamaria a legendárny Ferenc Puskas.“
Pred 60 rokmi, 17. novembra 1965, prišiel Real Madrid, aby hral v prvom kole Európskeho pohára proti Kilmarnocku. Pri pohľade späť na desaťročia je lákavé vymazať to ako noc surrealistického Madridu. Killie sa ujala vedenia a remizovala na 2:2.
Je to jeden z tých mimoriadnych zápasov, ktorý sa stratil v hmle času. Ale nie pre tých, ktorí tam boli. Alebo pre ženu, ktorá sa vkradla do madridského autobusu po autogramy. Alebo pre dcéru, ktorá si spomína na skromného otca, ktorý hral na obe nohy a strelil gól na Bernabeu, keď Kilmarnock porazili 5:1.
Najprv však Rugby Park počas chladnej, ale peknej novembrovej noci.
„Bol som tam s otcom,“ spomína Brown. „Nikdy by sa nešiel pozerať na príchod autobusu, ale toto bol Real Madrid a stál za mnou, keď som s úžasom sledoval, ako tie hviezdy kráčali z autobusu do zeme.“
Fanúšikovia Kilmarnocku stále hovoria o noci, keď Ferenc Puskas a Real Madrid hrali v Rugby Parku na Európskom pohári.
Zápas v Rugby Parku znamenal posledné vystúpenie legendárneho Puskasa v európskej súťaži za Real
‚Tak dobre si to pamätám. Všetci hráči boli príjemní a opálení. Pamätajte, že to bolo pred príchodom zahraničných dovoleniek pre veľa ľudí, takže opálenie bolo niečo exotické.“
Mal jeden zlomyseľný postreh, ktorý sa hodil na vtedy 14-ročného mladíka. „Myslel som si, že Puskas vyzerá tučne,“ hovorí. „Ale keď sa hra začala, uvedomil si si, že stále môže hrať.“
Bolo to posledné vystúpenie veľkolepého Maďara v pohárovej Európe. Vynechal druhý zápas a za Real už nikdy nehral v európskej súťaži.
Zanechal za sebou výrazný rekord, keď v 41 zápasoch európskych pohárov strelil 36 gólov. Finále v roku 1959 vynechal pre zranenie, ale vo finále v roku 1960 v Hampdene proti Eintrachtu Frankfurt strelil štyri góly a dosiahol hetrik, keď vo finále v roku 1962 Benfica porazila Real 5:3.
V živej pamäti si ho pamätá jeho portrét v Kilmarnocku.
David McPhee (73) hovorí: „Mysleli sme si, že môžeme vyhrať. Vyhrali sme ligu a boli sme jedným z dvoch top klubov – s Rangers – v Škótsku asi štyri alebo päť rokov. Verili sme si a bol som mierne sklamaný v závere zápasu, keď to bola remíza.
„Bolo úžasné, keď vyšiel Real. Ich biele šortky sa leskli pod svetlom reflektorov a mali tieto tesné šortky v dobe, keď boli zvyčajne voľné. Vyzerali ako športovci, hoci Puskás mal malé brucho.“
Pre McPheeho zostáva vrcholom za šesť desaťročí podpory Killie. „Vyhrali sme domáce treble so mnou ako priaznivcom,“ hovorí. „Hoci to nejaký čas trvalo.“ Hovorí o víťazstve v lige v roku 1965, v Škótskom pohári v roku 1997 a v Ligovom pohári v roku 2012.
Tommy McLean posúva Kilmarnocka do vedenia z penalty proti Madridu v roku 1965
Jackie McInally strelil druhý gól Kilmarnocku pri remíze 2:2 s Realom Madrid
„Vtipné na tom je, že sme si mysleli, že by sme to všetko mohli zopakovať,“ hovorí o zápase Realu. „Boli sme dobrý tím, škótski šampióni, tak prečo si nezahrať v najvyššej európskej súťaži?“
Klubový historik John Livingston láskavo otvára dvere do múzea Killie, kde sú v sklenenej vitríne spomienky na tú noc pred 60 rokmi.
Je tu socha toho, čo vyzerá ako Don Quijote, ktorú Madrid predložil Kilmarnockovi po druhej etape. Nachádza sa vedľa pamätnej trofeje, na ktorej vrchole je miniatúrna guľa. Nad výstrižkami z tlače sa týči biela košeľa. Nosil ho Ramon Grosso, skutočná deviatka na oboch nohách.
Livingston (72) si má z čoho vyberať, keď si vyberá svoj najlepší moment ako fanúšik.
„Pri mojom prvom zápase som bol stále v plienkach,“ hovorí. „Moja mama pracovala a môj otec nemohol zohnať opatrovateľku, tak ma vzal do autobusu fanúšikov. Bol apríl 1954, mal som len viac ako rok. Bol to zápas B divízie na Stenhousemuir a vyhrali sme 1:0.“
Zamýšľa sa nad slávnejšou hrou Realu. „Bol som v tom, čo nazývali Stred, kde boli starší chlapci. Zišiel som vpredu a skvelými momentmi pre mňa bol pohľad na Genta. Bol namazaný bleskom. Bolo to ako z nejakého filmu.
„Pre mňa je to jeden z troch najlepších zápasov.“ Sú určité hry, na ktoré nikdy nezabudnete. V prvom zápase Jimmyho Johnstonea sme porazili Celtic 6:0. Ale hra Eintracht pre mňa vyniká.“
To bolo, keď Kilmarnock porazil Frankfurt 5:1 22. septembra 1964 v Inter-Cities Fairs Cup. Ale to je už iný príbeh…
David McPhee a klubový historik John Livingston si spomínajú na súboj Kilmarnocka o Európsky pohár s Realom Madrid v roku 1965
Spomienkový program na Killieho historický domov sa stretne so španielskymi superhviezdami
Sú takí, ktorých spomienky na november 1965 zahŕňajú stretnutie s Realom. Existujú aj iní, pre ktorých má hra pretrvávajúcu pálčivosť a tvorí spojenie s milovaným otcom.
Elsie Cook, priekopníčka a vodička ženského futbalu v Škótsku, mala len 19 rokov, keď do mesta prišiel Real. Jej biografia sa volá A Kiss Fae Pele, pretože zachytáva stretnutia s Brazílčanom len o šesť mesiacov neskôr. V novembri 1965 sa však s typickou odvahou vkradla po zápase do autobusu Realu.
„Mne a kamarátovi sa podarilo získať podpisy všetkých hráčov. Dali nám krásne odznaky Real do klopy. Pukas bol môj obľúbený kvôli finále v roku 1960 a bolo ťažké uveriť, že tu bol, Might Magyar, ktorý nás zdobil svojou prítomnosťou.“
Lesley Muirová sa v čase zápasu nenarodila, no jej spojenie je vykované v nepoddajnej podstate rodinných väzieb. Jej otec Brien McIlroy hral v domácej baráži a skóroval v druhom zápase na Bernabeu.
Má oficiálne pozvanie na oficiálnu pozápasovú večeru v Madride a menu, ktoré ponúka krokety, pizzu, tortilly a klobásu. Tričko, ktoré dostala Brien, je v múzeu v Kilmarnocku.
Lesley má silné spomienky na otca, ktorý hral takú hrdinskú rolu s tichou gráciou.
„Nehovoril veľa o hraní,“ hovorí. „Pamätám si, ako hovoril o tom, ako bol na Bernabeu, a o láskavosti a srdečnom privítaní, ktoré im dal Real Madrid. Tiež vzali tím do šatne, kde boli zavesené pásy Realu a museli si vybrať. Otec šiel rovno na číslo 9, pretože Alfredo Di Stefano práve opustil Real a to bolo jeho číslo. Číslo zdedil Grosso.
Lesley bola pôvodne fanúšičkou Aberdeenu, uchvátená stránkou Sira Alexa Fergusona na začiatku 80. rokov, ale hovorí: „Vo svojej vášni pre Killie som sa rozvinula neskôr, keď som viac pochopila otcovu kariéru. Niekoľkokrát ma zobral, raz sme stretli Elsie Cook pred vchodovými dverami.
Tričko útočníka Realu Madrid Ramona Grossa má v múzeu Kilmarnock čestné miesto
Puskas predviedol v Rugby Parku nosnejšiu postavu, ale jeho schopnosti neochabli
„Ďalšou milou spomienkou bola návšteva Motherwell a čaj v čínskych šálkach a tanierikoch s Tommym McLeanom v jeho kancelárii, keď bol manažérom. Triasol som sa od nervov tak, že pohár hrkotal.“
McLean, vtedajší šéf Fir Parku, bol krídelníkom Kilmarnocku. Bol zvrhnutý v Rugby Parku, aby si zaslúžil a premenil penaltu, ktorá dala Killiemu vedenie proti Realu.
Lesley má na svojho otca toľko spomienok, no jedna ilustruje nesmrteľnosť, ktorá je daná hrdinom.
„Išli sme po ulici Johna Finnieho po zápase a muž prebehol cez cestu, aby sa stretol s otcom. Otec by mal v tom čase asi 50 rokov, ale tento muž ho spoznal a chcel sa s ním len stretnúť, pretože otec bol jeho chlapčenským hrdinom. Otec bol naozaj zaskočený, poctený a veľmi pokorný tou pozornosťou, bol som naozaj hrdý.“
Brien McIlroy zomrel pred 30 rokmi. Puskas zomrel vo veku 79 rokov, 41 rokov až do dňa zápasu v Rugby Parku, jeho 41. a zároveň posledného zápasu v európskej súťaži.
Žijú ďalej, samozrejme. Kolektívna pamäť je prístavom večného života.
