Katastrofické násilie v Gaze sa rozvinulo v rámci medzinárodného systému, ktorý nikdy nebol navrhnutý tak, aby obmedzoval geopolitické ambície mocných štátov. Pochopenie toho, prečo sa Organizácia Spojených národov ukázala byť taká obmedzená v reakcii na to, čo mnohí považujú za genocídny útok, si vyžaduje návrat k základom poriadku po druhej svetovej vojne a preskúmanie toho, ako jej štruktúra už dlho umožňuje skôr beztrestnosť než zodpovednosť.
Po druhej svetovej vojne bola architektúra nového medzinárodného poriadku založená na rešpektovaní Charty OSN a medzinárodného práva dohodnutá ako normatívny základ mierovej budúcnosti. Predovšetkým malo zabrániť tretej svetovej vojne. Tieto záväzky vyplynuli z krviprelievania globálneho konfliktu, ponižovania ľudskej dôstojnosti prostredníctvom nacistického holokaustu a obáv verejnosti z jadrových zbraní.
Politický imperatív vyhovieť víťazným štátom však tieto opatrenia od začiatku kompromitoval. Napätie v súvislosti s prioritami pre svetový poriadok bolo zakryté udelením výhradnej rozhodovacej právomoci Bezpečnostnej rade a ďalším obmedzením autonómie OSN. Päť štátov sa stalo stálymi členmi, každý s právom veta: Spojené štáty, Sovietsky zväz, Francúzsko, Spojené kráľovstvo a Čína.
V praxi to ponechalo globálnu bezpečnosť do značnej miery v rukách týchto štátov, pričom si zachovali svoju dominanciu. Znamenalo to zbavenie strategických záujmov geopolitických aktérov akéhokoľvek povinného rešpektovania právnych obmedzení, s tým súvisiace oslabenie spôsobilosti OSN. Sovietsky zväz mal určité opodstatnenie brániť sa proti hlasovacej väčšine ovládanej Západom, no aj on pragmaticky použil veto a prejavil odmietavý prístup k medzinárodnému právu a ľudským právam, rovnako ako tri liberálne demokracie.
V roku 1945 sa tieto vlády chápali ako jednoducho zachovávajúce tradičné slobody manévrovania, ktoré uplatňovali takzvané veľmoci. Spojené kráľovstvo a Francúzsko, vedúci členovia NATO v euro-americkej aliancii, interpretovali budúcnosť cez optiku vznikajúceho súperenia so Sovietskym zväzom. Čína bola medzitým zaujatá občianskou vojnou, ktorá pokračovala až do roku 1949.
Tri aspekty tohto povojnového usporiadania formujú naše súčasné chápanie.
Po prvé, historický aspekt: Poučenie z neúspechov Spoločnosti národov, kde absencia vplyvných štátov podkopala význam organizácie pre otázky vojny a mieru. V roku 1945 sa považovalo za lepšie uznať mocenské rozdiely v rámci OSN ako budovať globálny orgán založený na demokratickej rovnosti medzi suverénnymi štátmi alebo veľkosti populácie.
Po druhé, ideologický aspekt: Politickí vodcovia bohatších a mocnejších štátov dôverovali oveľa viac militarizmu tvrdej moci ako legalizmu mäkkej moci. Dokonca aj jadrové zbrane boli absorbované skôr logikou odstrašovania ako dodržiavania článku VI Zmluvy o nešírení jadrových zbraní, ktorý si vyžadoval poctivé úsilie o odzbrojenie. Medzinárodné právo bolo odložené vždy, keď bolo v rozpore s geopolitickými záujmami.
Po tretie, ekonomický aspekt: Ziskovosť pretekov v zbrojení a vojen posilnila model nezákonnej globálnej politiky spred druhej svetovej vojny, podporovaný alianciou geopolitického realizmu, korporátnych médií a militarizmu súkromného sektora.
Prečo OSN nemohla ochrániť Gazu
V tomto kontexte nie je prekvapujúce, že OSN počas viac ako dvoch rokov genocídneho útoku na Gazu neuspokojivo fungovala.
V mnohých ohľadoch OSN urobila to, na čo bola navrhnutá v nepokojoch po 7. októbri, a iba zásadné reformy poháňané globálnym Juhom a nadnárodnou občianskou spoločnosťou môžu zmeniť toto štrukturálne obmedzenie. To, čo robí tieto udalosti takými znepokojujúcimi, sú extrémy izraelského ignorovania medzinárodného práva, charty a dokonca aj základnej morálky.
OSN zároveň konala konštruktívnejšie, ako sa často priznáva, keď odhaľuje zjavné porušovanie medzinárodného práva a ľudských práv Izraelom. Napriek tomu zaostalo za tým, čo bolo právne možné, najmä keď Valné zhromaždenie nedokázalo preskúmať svoje potenciálne sebaposilnenie prostredníctvom rezolúcie Zjednotenie za mier alebo normy Zodpovednosť za ochranu.
Medzi najsilnejšie príspevky OSN patrili takmer jednomyseľné súdne výsledky Medzinárodného súdneho dvora (ICJ) o genocíde a okupácii. Pokiaľ ide o genocídu, ICJ vyhovel žiadosti Južnej Afriky o predbežné opatrenia týkajúce sa genocídneho násilia a bránenia humanitárnej pomoci v Gaze. Konečné rozhodnutie sa očakáva po ďalších argumentoch v roku 2026.
Pokiaľ ide o okupáciu, súd v reakcii na žiadosť Valného zhromaždenia o objasnenie vydal 19. júla 2024 historické poradné stanovisko, v ktorom zistil, že Izrael vážne porušil svoje povinnosti podľa medzinárodného humanitárneho práva pri správe Gazy, Západného brehu Jordánu a Východného Jeruzalema. Nariadil stiahnutie Izraela do roka. Valné zhromaždenie potvrdilo názor veľkou väčšinou.
Izrael odpovedal odmietnutím alebo ignorovaním autority súdu, podporený mimoriadnym tvrdením vlády USA, že odvolanie sa na ICJ nemá právne opodstatnenie.
OSN tiež poskytla oveľa spoľahlivejšie spravodajstvo o genocíde v Gaze, než aké bolo dostupné v korporátnych médiách, ktoré mali tendenciu zosilňovať izraelské racionalizácie a potláčať palestínske perspektívy. Pre tých, ktorí hľadajú dôveryhodnú analýzu obvinení z genocídy, Rada pre ľudské práva ponúkla najpresvedčivejší boj proti proizraelským deformáciám. Z tejto temnoty vzíde mesiac: Správy o genocíde v Palestíne, ktoré obsahujú verejne predložené správy osobitnej spravodajkyne Francescy Albanese, dokumentujú a silne podporujú zistenia o genocíde.
Ďalší neohlásený príspevok prišiel od UNRWA, agentúry OSN pre palestínskych utečencov, ktorej služby boli nevyhnutné pre civilné obyvateľstvo čeliace akútnej neistote, devastácii, hladovaniu, chorobám a krutým bojovým taktikám. Približne 281 členov personálu bolo zabitých pri poskytovaní prístrešia, vzdelávania, zdravotnej starostlivosti a psychologickej podpory obliehaným Palestínčanom počas akcií Izraela za posledné dva roky.
UNRWA namiesto zaslúženej chvály bola Izraelom nezodpovedne odsúdená a obvinená bez dôveryhodných dôkazov, že umožnila účasť personálu na útoku zo 7. októbra. Liberálne demokracie to znásobili znížením financovania, zatiaľ čo Izrael zakázal medzinárodným zamestnancom vstup do Gazy. Napriek tomu sa UNRWA snažila pokračovať vo svojej pomoci čo najlepšie a s veľkou odvahou.
Vo svetle týchto inštitucionálnych nedostatkov a čiastkových úspechov sú dôsledky pre globálne riadenie ešte výraznejšie, čím sa vytvára pôda pre širšie hodnotenie legitimity a zodpovednosti.
Morálne a politické náklady paralýzy OSN
Vyššie uvedené je potrebné chápať vo svetle pokračujúcich palestínskych útrap, ktoré pretrvávajú napriek početným izraelským porušeniam, ktorých výsledkom je viac ako 350 úmrtí Palestínčanov od prijatia prímeria 10. októbra 2025.
Zdá sa, že medzinárodné právo nemá priamy vplyv na správanie hlavných vládnych aktérov, ale ovplyvňuje vnímanie legitimity. V tomto zmysle majú výsledky ICJ a správy osobitného spravodajcu, ktoré berú vážne medzinárodnoprávny rozmer, nepriamy účinok legitimizácie rôznych foriem občianskeho aktivizmu na podporu skutočného a spravodlivého mieru, ktorý predpokladá realizáciu základných palestínskych práv – predovšetkým neodňateľného práva na sebaurčenie.
Vylúčenie účasti Palestínčanov na Trumpovom pláne na formovanie politickej budúcnosti Gazy, ktorý nariadili USA, je znakom toho, že liberálne demokracie tvrdošijne dodržiavajú svoje nepodporiteľné pozície spoluúčasti s Izraelom.
Napokon, jednomyseľné prijatie rezolúcie Bezpečnostnej rady č. 2803 v neprijateľnom schválení Trumpovho plánu plne zosúlaďuje OSN s USA a Izraelom, čo je demoralizujúce vyhýbanie sa a odmietnutie jej vlastných postupov pri hlásaní pravdy. Vytvára tiež veľmi nešťastný precedens pre presadzovanie medzinárodného práva a zodpovednosť páchateľov medzinárodných zločinov.
Tým sa prehlbuje kríza dôvery v globálne riadenie a podčiarkuje naliehavá potreba zmysluplnej reformy OSN, ak sa má niekedy dosiahnuť skutočný mier a spravodlivosť.
Názory vyjadrené v tomto článku sú vlastné autorovi a nemusia nevyhnutne odrážať redakčný postoj Al-Džazíry.
