Nórski fanúšikovia sa mohli na Majstrovstvách sveta v roku 2026 presláviť svojimi vikingskými vecami. Na rozdiel od ich predkov však po údere bubna a škandinávskych výkrikoch našťastie nenasledujú divoké nájazdy na nič netušiacich miestnych obyvateľov.
Chcel som však zistiť, či nórska dobrá nálada zostane nedotknutá, keď sa stretnem s fanúšikom Anglicka, ktorý predvádza trofej z majstrovstiev sveta pred štvrťfinálovou krízou medzi oboma stranami.
Zostala by im tá povestná škandinávska zdvorilosť, alebo by to vyvolalo starodávneho ducha Vikingov, vďaka ktorému sa pred mnohými storočiami na Britských ostrovoch tak obávali?
Napriek všetkým rečiam 30 000 anglických fanúšikov, ktorí ovládli Miami pred štvrťfinále majstrovstiev sveta, pruh barov a reštaurácií Ocean View, kde sa futbaloví fanúšikovia stretávali pred zápasmi, bol červeným morom.
Nórsko môže mať len o niečo väčšiu populáciu ako Škótsko, ale rovnako ako Tartanská armáda, hviezda veľkého turnaja po celé desaťročia, masovo cestovali do USA.
V skutočnosti boli davy predvádzajúce vikingskú vežu také veľké, že museli byť dvakrát rozohnaní miestnou políciou v kočíkoch v dunách.
Otázka, ktorú som mal, bola, čo by si nórsky dav pomyslel o osamelom Angličanovi, ktorý nesie majstrovstvá sveta na pleciach svojho kamaráta na spôsob Bobbyho Moora.
Je spravodlivé povedať, že nórski fanúšikovia boli dosť dobre namazaní, keď sme vstúpili do brucha šelmy.
Keď sme kráčali smerom k najväčšej skupine, videli sme ochrankára, ako vyhodí nórskeho fanúšika v košeli Erlinga Haalanda, ktorý sa posmieval skupine Angličanov spievaním: „Anglicko ide domov“. Ďalej na páse kývajúci sa priaznivec v retro drese z 90. rokov robil hrubé gestá na tancujúceho robota, ktorý na pláž priniesol zahraničný televízny štáb.
Tak som si obliekol dres Troch levov a otestoval ho, pričom som sa predieral chodníkom plným Nórov na pleciach odvážneho fanúšika.
Začalo to trochu neisto, pretože po vznesení do vzduchu sme skoro narazili do dáždnika. Ale keď sme sa ustáli, presunuli sme sa do davu a zdvihli trofej.
Nóri reagovali smiechom, bučaním a prekvapivo veľkým množstvom nadávok – zvukovo aj vizuálne. Čoskoro sme boli úplne obklopení Škandinávcami, ktorí revali svoj obľúbený protianglický chorál „Anglicko ide domov“ na melódiu Three Lions (Fuotball's Coming Home).
Zo všetkých síl som sa im snažil zaspievať správnu verziu a na dobrých pár minút sme boli zatvorení v tomto čudnom spievaní. Obaja spievame rovnakú melódiu s takmer, ale v zásade nie identickými textami.
Táto scéna čoskoro upútala pozornosť niekoľkých televíznych štábov, ktoré natáčali nórskych fanúšikov, a čo je bizarné, reportér zo španielsky hovoriacej siete sa so mnou pokúsil urobiť rozhovor, keď som bol uprostred davu.
Cez hluk som nepočul ani slovo, a tak keď mi vrazil svoj modrý mikrofón do tváre, dúfal som, že ďalšie stvárnenie Football's Coming Home bude tou zvukovou bitkou, ktorú potreboval.
Keď som sa pozrel na druhú stranu, videl som, že robot bol nevysvetliteľne privezený do davu Nórov a snažil sa pohybovať medzi dvoma statnými fanúšikmi vo vikingských klobúkoch.
V tomto momente DJ v bare, okolo ktorého sme prechádzali, zachytil náš kúsok a z reproduktorov spustil Football's Coming Home.
„Super,“ pomyslel som si, „teraz už nemusím súťažiť so všetkými týmito nórskymi fanúšikmi, pretože hrajú moju verziu.“
Ale DJ bol šikovnejší. Keď pieseň dosiahla crescendo, prerušil hudbu a nechal dav fanúšikov v červených košeliach, aby sa mi posmievali ich skladbou „Anglicko ide domov“.
Potom nastal mierny posun v nálade. Neuveriteľne opitý Nór pristúpil k odvážnemu fanúšikovi, ktorý ma niesol davom, a povedal mu: „Musíš hneď odísť. Odpoveď môjho priateľa „Sme dobrí“ ho nahnevala a začal strkať môjho kamaráta do hrude.
V tom istom momente sa ďalší veľmi opitý blonďák začal pokúšať zo mňa strhnúť trofej Svetového pohára a ťahať ma za ruky.
Bol čas odísť, a tak sme sa vybrali z davu k neďalekej palme, o ktorú sa môžeme oprieť, keď som klesol na zem.
Čo som si neuvedomil, bolo, že nás sledoval nórsky fanúšik, ktorý sa pokúšal ukradnúť trofej z majstrovstiev sveta.
Keď sa moje nohy dotkli podlahy, schmatol ho a ja som mu to musel vybojovať, keď vydal niečo, o čom môžem len predpokladať, že to bol vikingský vojnový pokrik.
Našťastie sa mi podarilo vytiahnuť trofej a rýchlo sme odišli.
Z príbehu plynie ponaučenie, že zatiaľ čo drvivá väčšina nórskych fanúšikov sú Vikingovia len zo žartu, stále sa nájde pár, pre ktorý po jednom priveľa pivách vybuchne na povrch fešnosť ich predkov.