„Nemám rád hudbu, nie som na ňu naštvaný.“
Musíte uznať, že to hovorí veľmi Paul Scholes a veľmi Paul Scholes to hovorí.
Ale tiež nás to hodilo za slučku. Vášnivo budeme brániť právo kohokoľvek na akýkoľvek vkus v hudbe. Neexistuje absolútne žiadna nesprávna odpoveď, pretože je to tak silne osobné a subjektívne.
Ale snažíme sa brániť žiadny záujem o celý koncept. Vôbec. Nenašiel si žiadnu hudbu, ktorá by sa ťa nejakým spôsobom dotýkala. Ani som nemal tú zvedavosť zistiť, či je to skutočne pravda. Je to divoké správanie.
Je to ešte zvláštnejšie ako celá vec o tom, že nemám rád film, však? Opäť nielen „ten film sa mi nepáči“ alebo „nepáči sa mi veľa filmov“, ale absolútne žiadny záujem, zvedavosť alebo názor na celý koncept.
Paul Scholes je muž, ktorý ak chce mať zvuk v ušiach, chce, aby to bol iba talkSPORT. V každom čase. Myslite na to.
Nemyslíme si, že to je pre nikoho zdravé a dôkazy o ľuďoch, ktorí v skutočnosti musia hovoriť a počúvať talkSPORT celý deň kvôli svojej práci, to zrejme potvrdzujú.
Paul Scholes je muž, ktorý, ak by mal čeliť posledným štyrom minútam svojho života, by sa očividne rozhodol počúvať otázku Jasona Cundyho, či niekto videl Tottenham, a nie akúkoľvek hudbu, ktorá bola kedy napísaná na nástroji v akomkoľvek jazyku v ktoromkoľvek období histórie.
Muž, ktorý uvažuje o rádiovom telefóne, kde Dave z Bermondsey vysvetľuje slovami výlučne jednou slabikou, prečo je zisk Arsenalu v Premier League podvodný, má väčšiu hodnotu ako celé zozbierané diela Mozarta, The Beatles a Mra Blobbyho.
Je ľahké a zábavné chcať a to by sme nemali. Scholesove rozhodnutia sú jeho vlastné, ktoré môže hrdo odhaliť svetu v podcaste s pánom Paddym McGuinnessom. Kto sme, aby sme súdili? Presne tak, nikto.
Paul Scholes NIKDY nepočúva hudbu! pic.twitter.com/eyJoT1cZck
— The Good, The Bad & The Football (@goodbadftblpod) 4. júna 2026
Ale aj keď sa nečinne pýtame, či dôvod, prečo anglická zlatá generácia nikdy nič nevyhrala, je ten, že všetci sú len nudní bastardi, je tu možno opodstatnená myšlienka o Scholesovej kariére po hraní.
Nikdy sa nám nepáčilo, že Scholes sa stal takým nevrlým a otvoreným znalcom hry, keď dokázal prejsť takmer celú svoju profesionálnu hráčsku kariéru bez toho, aby s kýmkoľvek a kedykoľvek povedal jediné slovo.
Dobrá disciplína vyžaduje svetlo a tieň a Scholes nič z toho neponúka. Je len performatívne nevrlý a kritický a má úplne uzavretú myseľ v otázkach ako napr. Vhodnosť Michaela Carricka byť manažérom Manchestru United.
A Scholesove názory na hudbu, hoci sú v podstate neškodné, zbavujú toho, prečo je v hre taký nudný a nezaujímavý. Nemá kapacitu ani chuť spochybňovať alebo zvažovať svoje vlastné názory na čokoľvek. Žiadny záujem o širšie alebo hlbšie myslenie. Možno na to nie je ani inteligencia.
To je to, čo hovoríte, keď hovoríte, že nemáte radi hudbu. Pretože ty áno. Alebo aspoň mohol. Keby ste mali kúsok fantázie vo svojej čiernej duši. Ak máte čo i len najmenšiu chuť túto myšlienku preskúmať, našli by ste nejakú hudbu a áno, možno aj film alebo dva, ktoré by sa vám páčili. Sľubujeme vám, že je to pravda.
Existuje starý kúsok Stewarta Leeho o ľuďoch, ktorým tak chýba predstavivosť a zvedavosť, že ich umiestnili do zamknutej miestnosti s ničím iným ako s útulným čajom, že by sa ani neobťažovali zistiť, či by mohol fungovať ako vhodný klobúk.
To je Paul Scholes. To je človek, ktorého musíme počúvať, keď hovorí o futbale s presne tými istými neotrasiteľnými, nepohnutými a nehybnými myšlienkami o hre, aké doňho pred viac ako 30 rokmi vtlmil Sir Alex Ferguson.
Zdá sa, že nie je nerozumné očakávať trochu viac predstavivosti, než je tá od ľudí, ktorí sú bohato platení za rozhovory o našej hre. Pokračujeme a predpokladáme, že hudbe sa vyhýbajúci film-skeptik Scholes nečítal veľa Kiplinga, ale musíme sa pýtať, čo vedia o športe, ktorý vie len talkSPORT.
