Osoba, ktorá zostane bez mena, mi dnes ráno napísala SMS. Jej študentky, všetko ženy vo veku okolo dvadsať rokov, boli z niečoho zmätené. Videli túto správu, že Chuck Norris zomrel. Prišlo to v oznámeniach push z aktuálnych spravodajských zdrojov hneď v piatok ráno, takže očividne to bola osoba, na ktorej záležalo. Vedeli to meno. Viete, tak nejako. Pre väčšinu z nich to však skončilo.
„Bol v ‚Walker, Texas Ranger‘,“ vysvetlil jeden.
reklama
„Čo je to?“ odpovedal ďalší.
„Nemá veľa faktov a vtipov?“ spýtal sa jeden. A áno, tento popis znel pre niektorých nejasne povedomý, hoci pre iných pochopiteľne nezmyselný.
Ale ako môžete vysvetliť fenomén, akým je Chuck Norris? Ako by ste opísali jeho kariérny oblúk od skutočného bojového umelca cez hviezdu akčných filmov až po kultúrny avatar komicky prehnanej mužnosti? Ako im povedať, že už len to meno – Chuck Norris, kombinácia zvukov a slabík, ktoré evokujú pocit karate seknutia v hrdle – v sebe nesie takmer mýtickú silu konotácie?
Spomienka: Mám 11 rokov a jediné, čo chcem na svete, je vidieť „The Hitman“. Táto túžba je úplne založená na predchádzajúcom výlete do kina, kde som vo vstupnej hale zbadal obrovský kartónový výrez Norrisa, ktorý držal odrezanú brokovnicu. To bolo všetko, čo som potreboval vedieť. Chuck Norris je buď nájomný vrah, alebo niekto, kto nájomného vraha prenasleduje? A on má odpílenú brokovnicu? A, aspoň v mojej pamäti, dlhý čierny kabát, ktorý vyzerá ako peklo? Vezmi moje (rodičovské) peniaze. som v tom.
reklama
Tak ma vzal môj otec. Nepamätám si, že by to bol obzvlášť dobrý film. Rozhodne nepatrí medzi jeho najvýznamnejšie diela. Spomínam si, že je tu časť, kde Norris prerazí mriežkové dvere, aby zamračil nejakého veľkého, strašidelného chlapa. Očividne to bol rad. (Ale aj hlúposť zo strany veľkého chlapa. Predstavte si, že si myslíte, že sieťové dvere vás ochránia pred Chuckom vyšinutým Norrisom. Je to ako skrývať sa pred bombou za papierovým tanierom.)
Pamätám si, ako môj otec hovoril, že nie je možné, aby ste z tej brokovnice strieľali jednou rukou tak, ako to robil Norris bez toho, aby sa spätný ráz zbláznil. Už vtedy som to považoval za pravdivé, ale nepodstatné.
reklama
Spomínam si na scénu, v ktorej dáva mladému chlapcovi tipy na boj – ako sa postaviť, kde sa držať za ruky atď. – ktorá sa vtedy zdala byť inštruktážou pre všetkých 11-ročných chlapcov všade. To tam stálo za tie dve hodiny. Je zrejmé, že rady týkajúce sa muštu boli zmysluplné a správne. Prišlo to od Chucka Norrisa za hlasný plač.
Ako dieťa vyrastajúce v Amerike v osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov sa Norris zdalo, že nemá žiadnu genézu ako celebrita. Jednoducho bol. Vždy bol, pokiaľ ide o nás, a vždy bude. Jeho meno a podobizeň boli na našich hračkách skôr, ako sme vôbec tušili, o čom sú filmy „The Delta Force“ alebo „Missing In Action“. Mohlo by nám byť odpustené, že sme si mysleli, že jedna z najúžasnejších zbraní všetkých čias – teraz mám na mysli, samozrejme, nunčaky – bola nejakým spôsobom pomenovaná po ňom. Zdalo sa to úplne logické.
Niekde v tínedžerskom veku stratil koncept karate svoju kedysi všeobjímajúcu kontrolu nad našimi predstavami. Norris bol stále v televízii – teraz bol kovboj, s klobúkom a džínsami a so všetkým – stále kopal ľudí v televízii, a to bola dobrá vec. Páčilo sa nám vedieť, že je niekde vonku.
Nebolo to len kvôli neúprosnému kopaniu zadkom. Jeho postavy mali vždy v sebe určitú stoickú múdrosť. Nad všadeprítomnou zázvorovou bradou bol oceľový pohľad muža, ktorý by nikdy ani len nepomyslel na to, že by niekoho šikanoval, ale očividne sa s ním nemalo zahrávať. Len pri pohľade na neho ste mali pocit, že spôsobil mozgovú traumu s tichou integritou. Všetky jeho postavy sa mohli volať Chuck Norris.
Chuck Norris (vpravo) vo svojej prelomovej úlohe po boku Brucea Leeho vo filme The Way of the Dragon.
(Sunset Boulevard cez Getty Images)
Potom prišiel vynález internetu. Nebolo to hneď, ale veľmi skoro. Akonáhle sme si uvedomili, že tento obrovský technologický skok vpred by sa dal využiť na zdieľanie najtriviálnejšej zábavy – a spôsobom, ktorý nám umožnil stavať na vtipoch sami, ako prví ľudia pridávali k existujúcim jaskynným maľbám svoje vlastné úspechy – Norris sa stal dokonalým námetom. Bol jedným z prvých mémov. Fungoval obzvlášť dobre počas prvých lo-fi dní internetu, pretože ste ani nepotrebovali jeho imidž. Všetko, čo ste potrebovali, bol spoločný kultúrny koncept muža. Bol stelesnením zlého zadku a my sme to už dávno akceptovali. Takže tieto vtipy mali samozrejme určitý zmysel.
reklama
Pod bradou Chucka Norrisa nie je žiadna brada. Existuje len ďalšia päsť.
Slzy Chucka Norrisa dokážu vyliečiť rakovinu. Škoda, že nikdy neplakal.
Chuck Norris nečíta knihy. Jednoducho na nich zíza, kým nedostane informácie, ktoré chce.
Mohli by ste to robiť celý deň. Niekedy mám pocit, ako keby sme čítali tieto e-maily ako reťazové listy a potom ich posielali ďalej našim priateľom. Toto kolektívne chápanie tohto muža bolo také, že keď sa objavil vo filme „Dodgeball“ z roku 2004, jeho samotná prítomnosť bola vtipom. Myšlienka, že by bol sudcom, ktorý prejde rozhodujúcim hlasom v prospech hlavného hrdinu – podobne ako samotný Apollo zostúpil z Olympu, aby priviedol nášho hrdinu k víťazstvu – dávala dokonalý zmysel.
reklama
Neviem, či je to stále typ slávy, ktorú môžete dosiahnuť teraz. Viem, že je ťažké to opísať ľuďom, ktorí to sami nezažili.
Pred niekoľkými rokmi som robil jiu-jitsu v skutočne starom type dojo bojových umení zvanom Sakura, ktoré vlastnil a prevádzkoval muž menom Jim Harrison. (Nie básnik a spisovateľ, ale aj vtedy podobne starodávny a prekypujúci brutálnou múdrosťou.) Steny tam boli vyzdobené spomienkami na dobu, ktorú nazýval „dni krvi a vnútorností“ prvých turnajov v karate a kickboxe. A na mnohých fotkách pózoval s Chuckom Norrisom. Bola to pre neho obrovská hrdosť, už len to, že nielenže poznal Chucka Norrisa, ale že boli v skutočnosti priatelia.
„Vieš kto to je?“ spýtal sa ma raz a ukázal pokrčeným prstom na čiernobielu fotografiu.
Samozrejme, že áno, povedal som mu. Bol to Chuck Norris. Teda, samozrejme. Kto iný by to mohol byť?
reklama
Tieto deti teraz, povedal, nevedeli. Ak ho vôbec spoznali, mysleli si, že je to len Walker, Texas Ranger. Nejaký chlapík v kovbojskom klobúku a džínsoch sa vždy javí v televízii v pozadí v dome ich starých rodičov.
A ako ste im to mali vysvetliť, celú záležitosť tohto muža, zdrvujúce zovretie, ktoré kedysi mal na kultúre, špecifickú jedinečnosť jeho slávy? Ako si si mal byť istý, že tomu sám rozumieš?
