Pravý obranca z Malmö asi dodnes presne nevie, ako sa to stalo. Podsaditý, nevýrazný chlapík na ľavej strane tímu Briana Clougha z Nottingham Forest nebol rýchly a často sa zdal byť šťastný, keď podpísal presne to, čo sa chystal urobiť.
Ale John Robertson to aj tak urobil. Keď ho Roland Andersson ukázal na mníchovskom Olympiastadione v roku 1979, Cloughov nepravdepodobný a dosť zdráhavý hrdina spadol na plece, zarobil si pol yardu priestoru a na vzdialenejšej tyči vyklenul nádherne dokonalý kríž na hlavu Trevora Francisa.
Tým bola zabezpečená najslávnejšia trofej v histórii Forestu – skutočne jeden z najnepravdepodobnejších a najslávnejších triumfov v anglickej hre. Francis bol v klube len niekoľko mesiacov, no vedel o Robertsonovi dosť na to, aby presne vedel, čo príde, aby presne vedel, kde má byť.
„Prešiel cez loptičku ako metronóm,“ povedal Francis pred niekoľkými rokmi pre Daily Mail.
„Ľudia hovoria o mojom slávnom góle, ale celé to bolo o ňom. Urobil som jednoduchý kúsok. Nikdy to nevedel, ale bol to prekliaty génius.“
Francis zomrel pred dva a pol rokom a teraz je preč aj Robertson. Škót zomrel na Štedrý deň vo veku 72 rokov. Načasovanie ocenia najmä priaznivci lesov. Pre nich bolo na Robbovi vždy niečo nejasne nebeské.
John Robertson (vľavo) bol dosť pomalý, fajčil a Brian Clough ho opísal ako „nezainteresovanú stratu času“ – potom sa stal hrdinom Nottinghamského lesa.
S Forestom vyhral dva európske poháre a jeho schopnosti boli porovnateľné s Georgom Bestom
Robertson mal streliť vlastný gól z víťazného európskeho pohára rok po tomto magickom momente v Bavorsku. Cloughov tím obhájil titul vďaka gólu Robertsona proti Hamburgu Kevina Keegana v Madride.
Ale práve ten moment pred dvanástimi mesiacmi v Nemecku vždy vynikne. Forestova cesta zo starej druhej divízie na vrchol európskej hry bola zavŕšená a z ničoho nič ju vytvoril hráč, ktorý predstavoval toľko toho, čo bolo na tom všetkom tak krásne nepravdepodobné.
Robertson bol v skutočnosti na prestupovej listine na City Ground, keď sa Clough prehnal dverami v roku 1975. Škót nevyzeral ako športovec a ani tak nežil. Pre začiatok fajčil. Bol zanedbaný a vyzeral nadváhou.
Cloughove prvé dojmy neboli ani zďaleka strašidelné. Neexistovala žiadna skorá identifikácia obrovského a mimoriadneho talentu. Žiadny moment úderu blesku.
„Bol to špinavý, neschopný a nezainteresovaný plytvanie časom,“ bol jeden z Cloughových zemitejších úvah a myslel to vážne.
Ale Robertson vedel hrať oboma nohami, vedel dávať kríže a prihrávky z stoja a čítať potreby a želania hry inštinktívne a intuitívne. Stal sa tvorcom hry zo širokej pozície a ako taký bol priekopníkom.
Forest a všetko, čo robili pod Cloughom, boli poháňané silným zmyslom pre podgurážený účel a pocitom spolupatričnosti, ktorý sa nedal kúpiť. Ale v rámci tejto štruktúry a pod nosom takých solídnych občanov, ako sú John McGovern, Frank Clarke a Garry Birtles, bolo dovolené prekvitať skutočnému géniovi.
Nedávny prieskum medzi priaznivcami Forestu zvolil Robertsona za najlepšieho hráča klubu všetkých čias a nikto z členov Štvrtkového klubu, ktorí sa stále zhromažďujú v Nottinghame, aby sa obzreli späť na úžasné veci, ktoré urobili, by nikdy nesúhlasil.
Bez neho by Nottingham Forest nebol ani zďaleka rovnaký a naopak
„Možno nevyzeral ako George Best, ale bol vo všetkých smeroch taký dobrý ako on,“ povedal McGovern.
„Bez neho by sme finále Európskeho pohára nevyhrali.
„Bolo celkom ľahké vidieť, že ak chcete niečo vytvoriť, jednoducho dostaňte loptu do Roberstona čo najrýchlejšie. Bol naším obľúbeným mužom.“
Robertson, narodený v Lanarkshire, hral 28-krát za Škótsko a v roku 1982 si zahral vo finále majstrovstiev sveta v Španielsku. Strelil víťazný gól proti Anglicku v roku 1981, na čo sa neostýchal spomenúť, keď roky ubiehali cez hviezdnu trénerskú kariéru a potom, neochotne, odišiel do dôchodku.
V Škótsku presne vedeli, čo majú. Veľký Graeme Souness raz na týchto stránkach opísal Robertsona ako „najpodceňovanejšieho futbalistu všetkých generácií“, no počas toho všetkého bolo ťažké uniknúť pocitu, že atmosféra obyčajného muža bola len súčasťou toho činu.
„Vyzeral, ako keby mal malého bôčika, mal na sebe tieto ošúchané staré púštne čižmy a sotva by ste ho videli bez bubáka v ruke,“ dodal Souness.
Na konci hráčskej kariéry, ktorá sa nakoniec skončila druhým pôsobiskom vo Forest po 72 ligových vystúpeniach v Derby, Robertson našiel domov ako pravá ruka Martina O’Neilla vo Wycombe, Norwichi, Leicesteri, Celticu a Aston Ville.
Ako tréner bol jeho schtick takmer rovnaký. Pokračoval vo výraze muža, ktorý bol – alebo sa chystá – prichytený pri niečom, čo by nemal.
Lesní fanúšikovia ho zvolili za najlepšieho hráča svojho klubu a je ťažké nesúhlasiť
Ale ako prekážka O’Neillovej zdvorilej a excentrickej inteligencie a ultraanalýzy bola Robertsonova značka priameho futbalu a mužského manažérskeho inštinktu na nezaplatenie. Hráči ho milovali a počúvali. O’Neill tiež.
Ako hráči pod vedením Clougha sa O’Neill zamračil, keď videl, ako Robertson unikol vražde, zatiaľ čo veľký muž prižmúril oko. O’Neill mal pocit, ako keby sa nemohol pohnúť bez toho, aby si prezrel vyklenuté obočie svojho manažéra. Robertson? Platili iné pravidlá.
V manažmente O’Neill a Robertson neboli tak celkom Clough a Taylor a nikdy sa to nepredpokladalo. Bol tu však známy jing a jang, ktorý sa nikdy nedá vynútiť, vybudovať ani kúpiť.
O’Neill bude smútiť nad stratou svojho drahého priateľa. Forest a ich nasledovatelia pocítia ťažkú melanchóliu z prerušenia ďalšej nitky ich slávnej minulosti.
Clough – preč už 21 rokov – opísal Robertsona ako najväčšieho, akého kedy poznal. Souness povedal, že „mohol hrať za ktorýkoľvek klub na svete a mám na mysli Real Madrid, Barcelonu alebo Bayern Mníchov“.
Iba odvážni by nesúhlasili, hoci to, či niekto iný ako Clough mohol úplne odhaliť mágiu ukrytú pod predstieranou ľahostajnosťou, by stála za debatu.
Robertson a Forest sú v histórii prepletení ako Nottingham a čipka. Jedno bez druhého by nikdy nebolo ani zďaleka rovnaké.
