Izrael už mnoho týždňov nehovorí o „vojne“ v Gaze. Koniec koncov, platí prímerie, nie? Skutočnosť, že počas tohto takzvaného „prímeria“ bolo zabitých viac ako 350 Palestínčanov, vrátane viac ako 130 detí, nie je tu ani tam, rovnako ako skutočnosť, že ich zabil Izrael. Palestínčania zomierajú, pretože práve na to sú Palestínčania. Niet o čom diskutovať.
Žiadosť premiéra Benjamina Netanjahua o milosť je však ďalšou voskovou guľou. Zdá sa, že je to všetko, o čom hovorí ktokoľvek v Izraeli, na každej strane politickej priepasti. Nič lepšie neodráža Netanjahuov vek (moja dcéra má 22 a sotva zažila Izrael, ktorý by neviedol Netanjahu). Tí, ktorí sú rozhorčení na Netanjahua, poukazujú na to, že nejde ani o žiadosť o milosť. Prezident Izraela (v súčasnosti Isaac Herzog, bývalý šéf opozície proti Netanjahuovi) má zákonnú právomoc omilostiť „páchateľov“. Ale zločinci sú ľudia, ktorí boli odsúdení na súde za porušenie zákona. Netanjahu je stále súdený.
V histórii Izraela bola udelená iba jedna milosť pred odsúdením (v skutočnosti pred súdnym procesom). Bol udelený personálu Shin Bet, ktorý v roku 1984 prepadol autobus unesený Palestínčanmi a dvoch z únoscov ubil na smrť. Interné vyšetrovanie toho, čo sa stalo známym ako aféra Bus 300, zmanipulovalo vedenie Shin Bet. O dva roky neskôr sa dosiahla bezprecedentná dohoda, ktorá nielen omilostila členov Shin Bet obvinených – ale nikdy odsúdených – z mimosúdnych vrážd, ale tiež umožnila vodcom Shin Bet, ktorí manipulovali vyšetrovanie incidentu, odstúpiť bez toho, aby boli obvinení. Uvádzali sa osobitné bezpečnostné okolnosti. Netanjahu v podstate žiada, aby sa dovolával rovnakých okolností.
Potom opäť nežiada len o odpustenie. Žiada prezidenta (z veľkej časti ceremoniálna úloha), aby zastavil súdny proces v záujme „národnej jednoty“ a „ohromného vývoja“ očakávaného (Netanjahuom) na Blízkom východe. Pokiaľ ide o jeho oddaných priaznivcov, proces sa nikdy nemal začať. Obhajovali imunitu voči trestnému stíhaniu a zlému zaobchádzaniu v dôsledku „slabosti“ obvinení, ktorým čelí. Teraz, uprostred nekonečnej vojny (na Netanjahuov podnet a organizáciu), jeho priaznivci tvrdia, že jeho prítomnosť je nevyhnutná na plný úväzok pri kormidle. Jeho proces opisujú ako osobnú pomstu izraelského právneho systému, ktorá je výsledkom „rozhodujúcej“ právnej a súdnej reformy, ktorú Netanjahu začal realizovať dávno pred 7. októbrom 2023. Títo priaznivci v parlamente a médiách považujú rozruch v reakcii na Netanjahuovu žiadosť za dokonalé vyjadrenie nenávisti izraelského „deep state“ voči Netanjahuovi a voči Izraelu. Na Netanjahuovu žiadosť reagovali s chuťou, ktorá siaha od varovania ministerky ochrany životného prostredia Idit Silmanovej, že ak Herzog nezastaví súdny proces, Donald Trump bude „nútený zasiahnuť“ proti izraelskému súdnemu zriadeniu, až po Netanjahuovho osobného právnika Amita Hadada, ktorý trvá na tom, že súdny proces sa musí zastaviť, aby Netanjahu mohol „pokračovať v liečbe národa a v súčasnej kríze Izraela“.
Medzi týmito dvoma tábormi sú veční „kompromisári“, tí, ktorí v každom okamihu hovoria, že pravdu možno nájsť len uprostred. Títo ľudia, notoricky známi izraelskí centristi, žiadajú dohodu o vine a treste alebo nejakú inú veľkú dohodu. Väčšina chce politickú dohodu, ktorá by znamenala odchod Netanjahua z politiky výmenou za vyhýbanie sa odsúdeniu. Iní sa nezaujímajú ani tak o riešenie, ako o všeobecné rámcovanie problému, požadujú „umiernený“ prístup, ktorý by sa zdržal obviňovania Netanjahua z korupcie, ale namiesto toho sa zameral na jeho zodpovednosť za udalosti zo 7. októbra 2023, najmä za nefunkčné správanie izraelskej armády a iných vládnych autorít. Vo všetkých prípadoch je žiaducim príbehom jednota a jednota sa dá dosiahnuť len vtedy, ak sa obe „strany“ dohodnú, že skončia s menej ako 100 percentami toho, čo pôvodne chceli.
Spoločným menovateľom týchto zdanlivo protichodných prístupov je, že všetky sú úplne zamerané na Netanjahua. Vezmime si napríklad centristov. Netanjahu vydal bezprecedentný list, v ktorom v podstate vyzýval na pozastavenie inštitucionálnych noriem a štátneho práva v jeho prospech. Odôvodnenie bolo prinajlepšom abstraktné – „záujem“, „ohromujúci vývoj“, národná jednota – a prinajhoršom cynická manipulácia. Dalo by sa predpokladať, že Netanjahuovu žiadosť rozhodne odmietnu zaprisahaní zástancovia „umiernenosti“. A predsa, vo chvíli, keď Netanjahu zverejnil list, títo centristi ho okamžite prijali ako legitímny a snažili sa vo vzťahu k nemu umiestniť svoj kompromis.
To isté platí pre liberálov. Steve Witkoff a Jared Kushner z USA vystúpili na najväčšej demonštrácii, ktorá sa konala pred nadobudnutím platnosti prímeria, k davu 100 000 ľudí. Títo demonštranti sa považovali za vehementných odporcov Netanjahua a svoje nezhody s ním vykryštalizovali do jedného problému – jeho zlyhania (a nedostatku túžby) vrátiť rukojemníkov. Keď Kushner spomenul Netanjahua, dav zapískal. Tri dni – oveľa dlhšie ako izraelská pozornosť, povedzme, zdokumentovaná poprava Palestínčanov – boli izraelské médiá pohltené otázkami vypískania. Boli správne? Boli nevhodné, pretože bol premiérom? Dokázali, že protesty proti nemu boli založené len na nenávisti k nemu (a v zastúpení aj k jeho podporovateľom)? Bol Netanjahu stelesnením zla, ktoré musí byť vypískané, dekórum byť prekliate? Palestínčania v tých dňoch umierali po desiatkach a stovkách. Izraelská infraštruktúra sa naďalej rúcala, rovnako ako izraelská ekonomika. Netanjahu, odpoveď na Netanjahua, postoj voči Netanjahuovi – o tom všetkom chceli liberálni Izraelčania diskutovať.
Pre Netanjahuových priaznivcov neexistuje nikto okrem neho. Je to „ich“ človek, ten, kto ich zastupuje proti elitám, ktoré cítia, že krajina im právom patrí. On jediný sa svojou drzosťou a prefíkanosťou postavil do boja proti nepriateľom Izraela a zrazil ich na kolená. Je to on, kto zlomil paradigmu, ktorá vydala Izrael na milosť a nemilosť sveta. Izrael si teraz robí, čo chce, a tieto túžby musí vyjadriť iba Izrael. Je jediný svojho druhu a nemalo by sa naňho vzťahovať žiadne pravidlo ani zákon, keď presadzuje svoje historické poslanie a zachraňuje židovský národ. Aj keď to všetko nerobí, hovoria jeho zjavní priaznivci (čím sa odzrkadľujú myšlienky jeho skrytých), prečo voliť niekoho iného? V podstate sa však od neho takmer vôbec nelíšia. Žiadny židovský „opozičný“ vodca nikdy neformuloval víziu, ktorá by sa líšila od toho, čo už Netanjahu dosiahol. Všetci podporujú právo Izraela „zničiť“ Hamas a zaútočiť na akéhokoľvek iného „nepriateľa“ podľa úplného uváženia Izraela. Všetci zakazujú palestínskym izraelským poslancom z ich „koordinačných“ stretnutí a hovoria o „sionistickej“ vláde (čítaj „úplne židovskej“), ktorá nahradí Netanjahua. Môžu obviňovať Netanjahua zo zhoršujúceho sa medzinárodného postavenia Izraela, ale nikto z nich neprijíma zodpovednosť Izraela za zničenie Gazy, nehovoriac o genocíde. Dvaja „opoziční“ lídri, ktorí pôsobili ako premiéri, tak robili spolu menej ako 18 mesiacov. Netanjahu je premiérom takmer dve desaťročia. Je pravda, že je trochu hlupák a možno aj trochu šialený. Stále pozná svoje podnikanie lepšie ako ktorýkoľvek samozvaný dedič.
Záver je jednoduchý. Netanjahu nie je len najefektívnejší politik v Izraeli. Je jediným politikom v Izraeli. Ak budú v najbližších mesiacoch vyhlásené voľby a on nebude obvinený, očakávajte, že sa ukáže ako vodca najväčšej strany a ako premiér. Pôvodne sa „niet ako On“ vzťahuje na Boha. Pre Izraelčanov akéhokoľvek politického presvedčenia existuje iba Netanjahu.
Názory vyjadrené v tomto článku sú vlastné autorovi a nemusia nevyhnutne odrážať redakčnú politiku Al-Džazíry.
