Skótsko sa kvalifikovalo na majstrovstvá sveta vo futbale mužov prvýkrát za 28 rokov po tom, čo v Hampden Parku zdolalo Dánsko 4:2. Piati fanúšikovia Škótska, ktorí boli na zápase alebo ho z diaľky sledovali, zdieľajú svoje reakcie na výsledok.
„Moja kôlňa sa prevrátila – takto to bolo seizmické“
Jan Lee bola v Hampden Parku so svojím manželom Adamom a sledovala hru, o ktorej hovorí, že „mala všetko“. „Normálne môžete poukázať na jednu alebo dve veľké udalosti, ako je penalta, vylúčenie alebo absolútne úžasný gól, ale boli tam všetky,“ hovorí.
„Podpora bola veľkolepá a dav neprestával povzbudzovať tím. Napriek nervozite si udržali takmer nepretržitú dávku skladieb. Takmer ste cítili ten hluk.“
Keď Škótsko vyhralo, boli pochopiteľne veľmi veľké emócie. „Boli tam slzy a objatia,“ hovorí Lee, 44, právnik, ktorý žije v Edinburghu. „V skutočnosti sa na nás vrhli takmer všetci v dosahu objatia.
„Keď som sa vrátil domov, videl som, že moja kôlňa sa prevrátila, tak to bolo seizmické, a nemohol som spať, pretože mi zvonilo v ušiach od hluku. Mám zvyčajné chrapľavé hrdlo a som si celkom istý, že už nepočujem niekoľko frekvencií.“
Lee hovorí, že si už rezervovala voľno na budúci rok na Svetový pohár a je odhodlaná fandiť tímu. Dovtedy hovorí, že „nemôže prestať sledovať záznamy“.
‚Kľačal som na podlahe obývačky‘
John Wards (46), ktorý žije v Banbury, Oxfordshire, sledoval zápas so svojím najstarším synom, ktorý má 17 rokov, zatiaľ čo jeho nevlastný otec posielal správy cez WhatsApp zo Škótska.
“Behal som po dome a kričal, od prvého gólu na začiatku zápasu až po posledný gól, keď som kľačal v obývačke a objímal chlapca,“ hovorí.
„Som z okolia Aberdeenu a bol som v rovnakom veku ako môj najstarší bude budúci rok, naposledy, keď bolo Škótsko na Svetovom pohári v roku 1998, a stále mu hovorím, že to tak nie je vždy a nech si to uži, keď sa to stane nabudúce, môže to byť starý muž ako ja.“
Wards, šéf technológie v startupe, hovorí, že pravdepodobne bude sledovať majstrovstvá sveta v dedinskej krčme so svojím najstarším, ktorý bude mať vtedy 18 rokov. „Pokiaľ ide o môjho stredného chlapca, nevenuje sa futbalu. A môj najmladší podporuje Anglicko – nepýtajte sa!“
Euan si kúpil lístky na zápas v Hampden Parku tesne po záverečnom hvizde zápasu doma proti Grécku minulý mesiac a je veľmi šťastný, že to urobil.
„Bolo neuveriteľné byť tam,“ hovorí Euan, výskumník, ktorý vyrástol v Birminghame, ale posledných osem rokov žije v Glasgowe. „Som tak rád, že som išiel. Nikdy som nič podobné nevidel ani nezažil podobný zápas naživo. Mám 27 rokov a nemyslím si, že už v živote uvidím taký pozoruhodný alebo významný zápas.“
Po zápase bola Euanovi zima, hrdlo mal zachrípnuté od toho spevu a cítil sa dosť „surovo“, ale hovorí: „Energia davu ťa jednoducho pozdvihla.
„Všetci kričali, povzbudzovali a boli trochu šialení. Futbaloví fanúšikovia často zle rapujú, ale bolo to všetko veľmi dobromyseľné. Išli sme celú cestu zo štadióna do mesta, čo je asi 45 minút, s veľkým davom ľudí, ktorí prúdili z Hampden Parku. Autá trúbili a ľudia sa nakláňali z okien a povzbudzovali.“
Síce sa nepocestuje pozrieť do Škótska na majstrovstvá sveta, ale bude ich podporovať na diaľku.
„Táto hra bola obrovská,“ hovorí. „Stratil som vieru, že to uvidím s touto generáciou hráčov – a stratil som vieru niekoľkokrát počas zápasu. Nikdy to nebude ľahké a nikdy to nevyzeralo ľahko, ale napriek presile sme to dokázali. Nikto mi to nemôže vziať.“
„Farby sú živšie a zima je teraz oveľa lepšia“
Ryan Wilkinson hovorí, že po zhliadnutí víťazstva v Škótsku je „stále na vysokej úrovni“. „Cítim sa úplne fantasticky,“ hovorí zo svojho domova v Stoke-on-Trent, Staffordshire. „Farby sú živšie a zima je teraz oveľa lepšia.“
Wilkinson, 52, manažér Royal Mail, sledoval zápas doma so svojou anglickou manželkou. „Prežíval som každú minútu,“ hovorí. „Nemyslel som si, že som tak nahlas kričal do televízie, ale zrejme som kričal – dokonca som prepustil štekanie psa. Trvalo hodinu, kým sa môj srdcový tep po zápase dostal pod 100. Bol som taký šťastný, nevýslovný a veľmi emotívny.“
Wilkinson, ktorý pochádza z Livingstonu vo West Lothian, sám seba opisuje ako „dlhotrpiaceho priaznivca Škótska“. „Spomínam si na majstrovstvá sveta 1998. Prevádzkoval som krčmu v Stoke a sledoval som, ako Škótsko prehralo s Brazíliou,“ hovorí. „Krčma bola prázdna a v akcii boli tieto vedrá vodky. Rozbil som ich a utopil som svoj smútok, bol som bezútešný. Ale teraz si nemôžem zotrieť úsmev z tváre. Poskakujem.“
Hovorí, že „nazbieral“ vzdušné míle a je v pokušení využiť ich na cestovanie a sledovanie Škótska na majstrovstvách sveta.
„Miesto explodovalo“
Ann Falconer, 58, sledovala Boba Molda, ako hojdá Òran Móra v Glasgowe v čase zápasu, „ale polovica publika mala telefóny na live skóre zápasu“, hovorí. „Na druhej strane nastalo tiché rezignovanie, ale po štvrtom góle dejisko vybuchlo jasotom a ľudia skákali od radosti. Nie som si istý, prečo Bob vedel, prečo došlo k takému nárastu potlesku a uznania uprostred piesne.“
Oslavy sa po koncerte prevalili na ulicu. „Bola to naozaj výnimočná atmosféra. V krčme, v ktorej sme boli, ľudia spievali ‚Scotland’s on fire‘ na melódiu Freed from Desire od Gala, ako aj Caledonia, Loch Lomond a Dignity. Dobromyseľní dánski fanúšikovia nám blahoželali a pridali sa k oslavám.“
Falconer sledovala Škótsko od svojich 10 rokov. „Pamätám si na bolesť Allyho armády v Argentíne v roku 1978. Pripadalo mi to ako celý život plný veľkých nádejí a potom zdanlivo predvídateľné minimá pre Škótsko.
„Aby som bol úprimný, myslel som si, že povedieme do poslednej minúty a potom zvyčajne inkasujeme neskorý gól. Bola to taká radosť a novinka, že to vyšlo naopak.“
„Nech sa stane čokoľvek, bude to horská dráha“
„Do zápasu som išiel s pozitívnym pocitom,“ hovorí Jonathan Sharp, 48, škótsky univerzitný pedagóg žijúci v Nemecku. „A aj keď Dánsko neustále vyrovnávalo, cítil som, že tentoraz je to so Škótskom vo hviezdach.“
Sharp sledoval zápas online so svojimi dvoma synmi, ktorí podporujú krajiny svojich rodičov, Škótsko a Nemecko. „Mladší má len osem rokov a keď som mu povedal, že Škótsko sa kvalifikovalo na majstrovstvá sveta, trochu pokrčil plecami,“ hovorí. „V jeho pamäti je akousi samozrejmosťou, že Nemecko sa kvalifikuje.“
Jeho starší syn bol o niečo väčší dojem. „Má 13 rokov a rozprával som mu príbehy o sledovaní Mexika 86 s mojím otcom, takže si myslím, že sa začína dostávať do kultúry Tartanovej armády, ak to tak môžem nazvať. Keď podporuje Nemecko, očakáva úspech – aspoň semifinále – zatiaľ čo so Škótskom má skôr obliehaciu mentalitu. Zvykol si na to, že každý zápas je robenie-ordie.“
„Väčšina mojich nemeckých priateľov nepozerá kvalifikácie a mnohí nepozerajú ani skupinové zápasy na turnajoch – naladia si ich, až keď sa dostanú do vyraďovacích kôl. Ako to vidím ja, byť fanúšikom Škótska je oveľa bohatšie. Včera večer bolo pre nás finále pohára. A teraz sa máme na Majstrovstvá sveta, na ktoré sa môžeme tešiť. Čokoľvek sa stane, bude to všetko o čom, bude to valec.“
