Maverickov príbeh
Bolo chladné novembrové ráno a ja som so svojou rodinou cestoval do chrámu našich predkov v dedine v Tamil Nadu. 11-mesačné dieťa mojej sestry malo byť prvýkrát tonzúrou – náboženské oholenie hlavy, ktoré je v hinduizme spôsob, ako zahodiť zlé oko a odstrániť všetku negativitu z minulých životov; nový začiatok.
Moja žena šoférovala, ale požiadala ma, aby som zaparkoval auto, kým vošla s naším synom a rodičmi dovnútra. Obišiel som prednú časť vozidla a vkĺzol som na sedadlo spolujazdca. Ale keď som chcel zaparkovať, cítil som odpor. Keď som stlačil plynový pedál, všimol som si, že ku mne beží muž v strednom veku, zbesilo mával rukami a kričal, aby som posunul auto dozadu.
Mysľou sa mi preháňalo, keď som sa obrátil. Potichu som sa modlil, aby som nikomu neublížil.
Až keď som vystúpil z auta, uvidel som ju. Tenká, krehká žena, ktorá teraz ležala na zemi, triasla sa a mrmlala. V panike sa moja myseľ snažila pochopiť, ako sa tam ocitla – zrejme si sadla, predpokladajúc, že som už zaparkoval – a ako veľmi bola zranená. Skrútila sa do fetálnej polohy, keď som si sadol vedľa nej a jemne si položil jej hlavu do môjho lona.
„Bolí to niekde, paati (babka)?“ spýtal som sa.
Prikývla a ukázala na nohu.
Pomaly som stiahol roztrhané sárí blízko jej kolena. Mäso chýbalo.
„Boli ste zranení, ale my sa o to postaráme,“ sľúbil som.
„Nikto sa o mňa nepostará… len ma nechajte sedieť,“ prosila.
Dedinčania sa začali zhromažďovať, ale držali si odstup. Jeden muž povedal, že žena spala na uliciach neďaleko chrámu a často ju videli žobrať. Žena jej vyčítala, že vždy sedí príliš blízko áut. „Ak teraz niečo neurobíš, nikto sa o ňu nepostará a ona zomrie,“ zamrmlal muž pred odchodom.
Pomedzi stonanie mi žena povedala svoje meno: Chinnammal.
„Môžeš nájsť moju tašku, thangam?“ spýtala sa pomocou tamilského výrazu pre milovaného človeka, ktorý sa prekladá ako „zlato“. Bolelo ju to, ale hovorila ku mne, osobe, ktorá to spôsobila, s takou láskavosťou.
Poobzeral som sa okolo seba a našiel som jej starú bavlnenú tašku. Bola naplnená až po okraj otvoreným balíčkom čipsov, napoly zjedenou žemľou, pár 10-rupiovými bankovkami a nejakým oblečením.
Sanitka prišla, ale bol tam len vodič a na jej bezpečné zdvihnutie by bolo treba najmenej troch ľudí; potrebovali sme ďalší pár rúk. Okolo nás bolo takmer 25 ľudí, ale nikto sa nepohol.
„Nikto ju nepríde zdvihnúť. Je z inej kasty. Prišiel som robiť chrámové rituály – inak by som pomohol,“ vysvetlil kňaz a ponáhľal sa preč.
Moja žena, ktorá už videla ten rozruch a priblížila sa, vykročila vpred, aby pomohla, a spoločne sme Chinnammal vyzdvihli do sanitky. Vliezol som s ňou.
(Jawahir Al-Naimi/Al Jazeera)
Z jej tváre som videl, že bolesť prichádza vo vlnách. Sedel som vedľa nej, jednu ruku pod jej plecami, v akomsi polovičnom objatí.
„Moja taška?“ spýtala sa a vyzerala, že sa jej uľavilo, keď som ju položil vedľa jej ruky.
„Si prvý človek, ktorý ma vzal do auta,“ povedala mi a hlas sa jej chvel.
Volala ma saami, tamilský výraz, ktorý sa prekladá ako Boh. Nevedel som pochopiť, ako mi mohla prejaviť takú lásku a úctu. Požiadal som ju o odpustenie, ale jednoducho ma požiadala, aby som jej pomohol posadiť sa.
Keď sme prišli do nemocnice, objavili sa dve sestričky v úhľadne vyžehlených bielych uniformách s nosidlami. Pomohol som vodičovi sanitky zdvihnúť naň Chinnammal a odviezol som ju do nemocnice. Povedal som sestrám, čo som vedel o jej zraneniach, zatiaľ čo si vymenili znepokojené pohľady. Keď sa Chinnammal zavrtela dopredu a zvracala, sestry ju pokarhali a znechutene ustúpili.
Na pohotovosti manažérka ošetrovateľskej starostlivosti vysvetlila, že Chinnammalin krvný tlak a srdcový tep sú vysoké, ale je stabilná. Mala dve vážne zranenia – zlomený bedrový kĺb a ťažké odreniny, ktoré si vyžadovali kožné štepy. Jej noha, povedal, nie je taká vážna a rýchlo sa zahojí.
Chinnammal siahol po mojich rukách. Jej boli malé a kostnaté, no jej stisk bol pevný. Oči jej blikali, unášali sa a rozostreli. Pokojne hovoriaci lekár mi povedal, že je zázrak, že je po takých vážnych zraneniach stabilná.
Potichu počúvala doktorov prejav, ale keď spomenul, že bude trvať tri mesiace, kým sa jej bedro zahojí, Chinnammal začal nariekať.
„Budem ťa navštevovať každý víkend, paati,“ uistil som ju.
Nemocničný personál zobral Chinnammal na elektrokardiogram, a keď sa vrátila, teraz pripojená k monitoru srdcového tepu, znova ma chytila za ruky. Jednu potiahla. Naklonila som sa. „Požiadajte ich, aby mi dali liek na smrť,“ povedala.
Ubezpečil som ju, že lekári sa o ňu dobre postarajú a ja tam budem, aby som to zaistil.
„Nebudú,“ odpovedala.
Potom sa mi pozrela do očí a stratila vedomie.
Chytil som ju za ruku, no bola bezvládna. Spadol som na zem a vzlykal.
Chinnammal bola vyhlásená za mŕtvu o 8:30 20. novembra 2022. Mala asi 75 rokov.
(Jawahir Al-Naimi/Al Jazeera)
Chinnammalov príbeh
Chinnammal nežil vždy na ulici. Ako mladšia žena bola dokonale oblečená a do úhľadne zapletených vlasov mala vpletené kvety.
Ani ona nie vždy prosila o darčeky. Tvrdo pracovala, aby obhospodarovala kus pôdy pre svoju rodinu, no jej manželský život bol ťažký. Jej manžel bol alkoholik a Chinnammal musela vychovávať jej dcéru, viesť dom a obhospodarovať ich pôdu s malou pomocou.
Milovala svoju dcéru a bola šťastná, keď sa vydala za muža z neďalekej dediny. Pár rokov po tom, čo sa jej dcéra vydala, Chinnammal manžel zomrel. Chinnammal sa ľahko prispôsobil životu ako vdova. Rád navštevovala svoju dcéru a zaťa a nosila im domáce sladkosti. Keď sa snažili otehotnieť, Chinnammal sa obávala, ale keď sa rozhodli pre adopciu, bola nesmierne šťastná. Rada sledovala, ako jej vnuk rastie. Stal sa jej „všetkým“.
Tá radosť trvala krátko. Chinnammalova dcéra ochorela na ťažkú formu cukrovky. Keď Chinnammal nebola pri posteli svojej dcéry, bola v chráme, modlila sa za ňu alebo pripravovala rôzne liečby z bylín, o ktorých dúfala, že jej pomôžu.
Nič však nefungovalo a Chinnammal sledovala, ako jej dcéra pomaly umiera.
To bol moment, keď sa Chinnammalov život zmenil. Prestala sa stýkať s ľuďmi. Niektorí dedinčania ju začali obťažovať a kradnúť. Raz podala na políciu sťažnosť na opitého suseda, ktorý ju obťažoval, no polícia jej odmietla pomôcť. Raz neskoro v noci, keď muža pristihla pri svojom dome, vyhrážala sa mu kosákom.
Chinnammal sa vo svojom smútku už nestarala o to, kde spí, čo je a ako sa oblieka. Začala spať pri chráme a pritisla si k sebe látkovú tašku.
(Jawahir Al-Naimi/Al Jazeera)
Po Chinnammalovej smrti
Niekoľko hodín po Chinnammalovej smrti som išiel na miestnu policajnú stanicu a podal som sa.
Policajný dôstojník kontaktoval Chinnammalovho zaťa, aby vydal jej telo a začal proti mne rodinný prípad.
Jej zať si pôvodne odmietol uplatniť jej telo. Vyšetrujúci dôstojník mi povedal, že povedal: „Mala zomrieť už dávno. Bola len príťažou… Môžete ich požiadať, aby ju pochovali a išli ďalej.“
Dôstojník však trval na svojom a muž neochotne prišiel na stanicu.
Keď prišiel, dal som Chinnammalovu tašku policajtovi, ktorý inventarizoval jej obsah a podelil sa o podrobnosti so svojím zaťom. Jeho správanie sa zmenilo. Chcel si vyžiadať telo a zaregistrovať sa ako jej najbližší žijúci príbuzný, vysvetlil.
„V taške, ktorú ste sa vzdali, boli takmer dva milióny dolárov (2 250 dolárov) a tento chlap sa teraz snaží získať to a odškodné, ktoré by vláda mohla zaplatiť,“ povedal mi policajt.
Chinnammalova smrť bola ako strata milovanej osoby. Vedel som, že som to spôsobil. Ale neprejavila voči mne žiadny hnev ani nevraživosť. V posledných hodinách sa ku mne správala láskavo a súcitne. Zdieľala so mnou lásku k dcére a vnukovi, držala ma za ruku a nežne sa mi prihovárala napriek svojej bolesti.
V nemocnici sa ma snažil upokojiť lekár. „Čo keby si udrel dieťa?“ spýtal sa. „Dokázal by si žiť sám so sebou?“
„Žila svoj život,“ zdôvodnil. Ale jeho úvahy mi nedávali zmysel.
Nasledujúci deň som išiel do chrámu, aby som pomohol polícii s vyšetrovaním. Keď som hľadel na miesto, kde sa môj život zmenil, prerušil moje myšlienky kňaz.
„Odviedli ste dobrú prácu,“ povedal. V domnení, že ma káral, som sa ospravedlnil.
„Nie, myslím to vážne,“ odpovedal. „Nikto sa k nej nepribližoval. Miestni opilci kradli peniaze, ktoré vyzbierala. A tak nadávala a hádzala kamene na každého, kto sa k nej priblížil. Nemala absolútne nikoho na tomto svete.“
Dokonca aj personál chrámu ju zvykol odháňať, vysvetlil.
„Myslím, že sa rozhodla ísť cez teba. Cez teba zomrela s dôstojnosťou, dôstojnosťou, ktorá jej bola v živote odopretá,“ povedal a vyzval ma, aby som bol v pokoji.
Ale nič mi nedalo pokoj.
Prestal som šoférovať. Na rok som sa stiahol od priateľov a rodiny. Nemohol som spať, a keď sa mi to podarilo, v snoch som videl Chinnammal. Vždy, keď som bol sám, myslel som na ňu, v mysli som si prehrával ten deň a premýšľal, čo by sa mohlo stať, keby som niečo urobil inak.
Takmer mesiac po jej smrti sa mi podarilo vystopovať kontaktné informácie 19-ročného vnuka Chinnammal. Zavolal som ho požiadať o odpustenie a on sa ma spýtal na posledné chvíle, ktoré som s ňou strávil.
O tri mesiace neskôr som bol na súdnom pojednávaní uznaný ako nedbanlivý a bolo mi nariadené zaplatiť súdu pokutu 10 000 rupií (115 USD). Na pojednávaní som sa stretol s Chinnammalovým vnukom. Objala som ho, a hoci sotva prehovoril, cítila som teplo jeho odpustenia – rovnako ako jeho paati.
Vo svojich umierajúcich chvíľach ma Chinnammal naučila hodnote života – každého života.
Chinnammal znamená „malá matka“.
Susedka, ktorá ju poznala, povedala: „Celý svoj život sa starala o svoju dcéru a dokonca aj po smrti sa postarala o to, aby bolo o rodinu postarané (zo svojich úspor). Jej myseľ a telo sa možno poddali, ale nikdy neprestala byť matkou.“
(Jawahir Al-Naimi/Al Jazeera)
Tento príbeh povedal Catherine Gilon Maverick Prem. Informácie o živote Chinnammal boli získané z rozhovorov s jej bývalými susedmi, ktorí si neželali byť menovaní. Jej rodina odmietla rozhovor pre tento príbeh.
Maverick naďalej vzdáva úctu Chinnammal v areáli chrámu, kde strávila posledné roky života. Okrem súdnej pokuty venoval dobrovoľný dar vnukovi Chinnammal.
