Keď Libéria koncom minulého mesiaca oznámila, že bude dočasne hostiť salvadorského štátneho príslušníka Kilmara Armanda Abrega Garcíu z „humanitárnych dôvodov“, ak by ho Trumpova administratíva deportovala druhýkrát, západoafrická krajina vysielala svoju jedinečnú históriu ako útočisko pre čiernych migrantov utekajúcich pred rasizmom a ekonomickým otroctvom v Spojených štátoch.
Podľa libérijskej vlády rozhodnutie privítať Abrega Garcíu, ktorý bol v marci nezákonne deportovaný zo Spojených štátov, len aby sa vrátil na základe súdneho príkazu v júni, nasleduje svoju „dlhodobú tradíciu ponúkania útočiska tým, ktorí to potrebujú“.
Libéria bola kedysi poloautonómnym územím čiastočne financovaným Americkou kolonizačnou spoločnosťou (ACS) so sídlom vo Washingtone, DC, ktorá pozostávala z mocných bielych mužov, ktorí považovali slobodných černochov za hrozbu pre otroctvo a emigráciu (deportáciu) považovali za jediné riešenie, ako sa ich zbaviť. Jeho zakladatelia – repatrianti z USA a Karibiku, ktorí sa pripojili k zajatcom (Afričania zachránení na palubách nelegálnych otrokárskych lodí) z povodia rieky Kongo – odmietli veľkoleposť ACS a vyhlásili krajinu za nezávislú v roku 1847.
Slobodní a predtým zotročení černosi, ktorí založili Libériu, neboli nepodobní Abregovi Garcíovi, ktorý sa stal medzinárodným symbolom nebezpečenstva prezidentského presahu. Aj oni boli pešiakmi v bielej snahe Ameriky „urobiť Ameriku znova bielou“ – ako keby bola niekedy len biela – cez rámovanie čiernych a hnedých tiel ako nežiaduce, ohrozujúce, a preto na jedno použitie.
Ale tam podobnosti končia. Amerika kedysi deportovala farebných migrantov do Libérie, ale nie takto.
Hoci Trumpov podnet na masové vyhostenie – anti-migrantský rasizmus – sa zhoduje s protičernošskou bigotnosťou agentov ACS, ktorí mali deportačné cítenie, černosi, ktorí sa rozhodli usadiť v Libérii, tak urobili predovšetkým z vlastnej vôle. V skutočnosti mnohí doplatili na svoju emigráciu do západnej Afriky v 19. storočí.
Amerikou navrhovaná deportácia Abrega Garcíu do Libérie v 21. storočí by nebola dobrovoľná ani obhájiteľná, najmä preto, že namiesto toho výslovne požiadal o premiestnenie do Kostariky. Jeho známy prípad predstavuje lakmusový papierik pre dodržiavanie riadneho procesu a rešpektovanie ľudských práv počas mánie MAGA z Trumpovej éry. Súhlasom s hosťovaním Abrega Garcíu sa Libéria nielenže podrobila právnym sporom, ale ohrozila aj svoju humanitárnu dôveryhodnosť napriek vágnym uisteniam o konzultáciách s „relevantnými národnými a medzinárodnými zainteresovanými stranami“.
Je to najnovšia krajina v Afrike – kontinent, ktorý Trump predtým opísal pejoratívnymi výrazmi –, ktorý podľahol nátlakovej taktike prvého hlavného zločinca. Iróniou je, že aj Trump ako odsúdený by bol deportovaný, ak by bol farebným migrantom.
Afrika je „skládkou“ pre deportovaných z Ameriky
Prevažná väčšina krajín, ktoré sú pod tlakom prijať deportovaných z Ameriky, sú africké. Osem mužov pricestovalo do Južného Sudánu v júli po tom, čo väčšinovo konzervatívny Najvyšší súd USA povolil ich vyhostenie. Ako nasledovali týždne súdnych sporov tisíce kilometrov ďaleko, štátni príslušníci Kuby, Laosu, Mexika, Mjanmarska, Južného Sudánu a Vietnamu boli držaní pod americkou vojenskou strážou v prerobenom prepravnom kontajneri v Džibuti.
V rýchlom slede nasledovali lety s ďalšími čiernymi a hnedými deportovanými do Afriky. V polovici júla, po „mesiacoch silných angažmán na vysokej úrovni“, bolo päť odsúdených z Kuby, Jamajky, Laosu, Vietnamu a Jemenu vyhnaných do malého vnútrozemského kráľovstva Eswatini v južnej Afrike. Krátko nato, v polovici augusta, prišlo sedem deportovaných do stredoafrickej krajiny Rwanda po genocíde, ktorá sa v posledných rokoch stala základňou pre migrantov vyhnaných z Euro-Ameriky.
Deportácia do tretích krajín v Afrike – alebo kdekoľvek inde – bez riadneho procesu je jednoznačne porušením ľudských práv, aj keď Spojené štáty ospravedlňujú zbavenie sa údajných zločincov akýmikoľvek prostriedkami. Pred najnovším zapojením Libérie do spolupráce sa Biely dom agresívne prihováral tak rôznorodým krajinám ako Uganda, Líbya, Gabon, Guinea-Bissau a Mauretánia, aby hostili Abrega Garcíu. Všetky sú v Afrike a hlavy štátov z posledných troch krajín sa zúčastnili na Trumpovom americko-africkom summite, ktorý sa konal v júli.
Zdá sa, že mrkva z možného prospechu z americkej komerčnej diplomacie nasledovala po paličke prijatia jej deportovaných. Nie všetky krajiny v Afrike však vyhoveli, keď boli vyzvaní, aby tak urobili. Napríklad Nigéria – považovaná za regionálnu mocnosť západnej Afriky – sa odmietla ukloniť Trumpovi s odvolaním sa na obavy o národnú bezpečnosť. Ak môže mocný spojenec ignorovať žiadosť Washingtonu, prečo by súhlasili jeho kontinentálni susedia?
Čo to znamená pre Libériu – a Afriku?
Hoci rokovania medzi Trumpovou administratívou a africkými vládami boli do značnej miery zahalené rúškom tajomstva, krajiny, ktoré sa rozhodnú prijať deportovaných, to určite musia využiť diplomaticky, aby si zabezpečili vlastné ústupky, vrátane odstránenia zákazu udeľovania víz v USA, odstránenia trestuhodných ciel a ťažby kritických nerastov za účelom dosiahnutia zisku pre americké technologické ambície.
Zdá sa, že Libéria bola za svoje dodržiavanie odmenená. Po dvojstranných stretnutiach medzi americkým ministrom zahraničných vecí Marcom Rubiom a libérijskou ministerkou zahraničných vecí Sarou Beysolow Nyanti, ktoré sa uskutočnili v októbri, Washington oznámil, že prakticky okamžite predĺži platnosť určitých neprisťahovaleckých víz udelených Libérijčanom z jedného na tri roky s povoleným viacnásobným vstupom. Bolo to privilégium, ktoré Monrovia udelila americkým občanom, ale recipročné opatrenia boli zastavené počas zdĺhavého ozbrojeného konfliktu v Libérii v rokoch 1989 až 2003. Keďže Libéria má jednu z najvyšších mier zamietnutia víz v USA na svete, nová politika predĺženia mohla byť úľavou za súhlas s hosťovaním Abrega Garcíu.
Začlenenie Monrovie Washingtonom do veľmi vychvaľovaného americko-afrického summitu, ktorý sa konal v júli tohto roku, mohlo byť vyvolané podpísaním koncesie a dohody o prístupe Libérie s americkou spoločnosťou na ťažbu nerastov Ivanhoe Atlantic. Dohoda v hodnote 1,8 miliardy dolárov, ktorá čaká na schválenie legislatívy, by umožnila Ivanhoe vyvážať guinejskú železnú rudu cez libérijský železničný koridor. Americké spoločnosti majú v Libérii pestrú históriu, takže koncesia vyvolala hodné špekulácie o jej uskutočniteľnosti.
Napriek mylnému predpokladu, že Libéria má so Spojenými štátmi „špeciálny vzťah“, americké pohŕdanie národom západnej Afriky nepozná hraníc. USA boli jednou z posledných krajín, ktoré uznali nezávislosť Libérie – v roku 1862. Americké spoločnosti Firestone a LAMCO celé desaťročia drancovali libérijskú gumu a železnú rudu so spoluúčasťou miestnych elít. Námestník ministra zahraničných vecí USA Herman Cohen odmietol Libériu ako „bez strategického záujmu“, keď krajinu v 90. rokoch spustošila vojna. A Trump sa opýtal libérijského prezidenta Josepha Boakaia, kde sa naučil hovoriť „tak dobre anglicky“ počas mrzutej výmeny názorov v Bielom dome v júli.
Nedávny návrh Washingtonu na deportáciu Abrega Garcíu do Monrovie je poslednou chybou vo vzťahoch medzi USA a Libériou.
Ak by Trump žil v roku 1800, pravdepodobne by našiel spriaznenosť s deportacionistami z Americkej kolonizačnej spoločnosti. Ale už nie sme v 19. storočí. Ako krajina, ktorá „historicky poskytovala ochranu a dobrú vôľu jednotlivcom a komunitám, ktoré potrebujú pomoc“, by Libéria mala mať na pamäti, že ide o suverénny národ, ktorého politické rozhodnutia nesmú byť formované rozmarmi rasistických bielych mužov.
Názory vyjadrené v tomto článku sú vlastné autorovi a nemusia nevyhnutne odrážať redakčnú politiku Al-Džazíry.
