BLOG: Hooligans are not dead... a sú rasisti

BLOG: Hooligans are not dead... a sú rasisti

Bet Builder DOXXbet

Poľskí, ruskí, alebo balkánski chuligáni vyvádzajú takmer pri každej medzinárodnej konfrontácii, ale západ Európy a špeciálne Anglicko, sú v posledných rokoch vyzdvihované ako vzor pre úspešné zvládnutie tiežfanúšikovského elementu. Aj preto ma tak trochu zaskočili zábery, ktoré natočil Brit žijúci v Paríži na svoj smartfón. Klobúk dole pred ním, neviem či by sa napríklad pri podobnom incidente v našej MHD o niečo podobné niekto pokúsil, a kto vie či by obeť niekoľkokrát hrdinsky vzdorovala... Orem rasistických pokrikov "we´re rasict, we´re racist and that´s the way we like it" (sme rasisti, sme rasisti a tak to máme radi), pár strkancov a nechápavej reakcie Souleymana S. ale všetko našťastie prebehlo vcelku pokojne. Francúz zostal celý a vlak s Angličanmi pokračoval ďalej. Mohlo by sa zdať, že rowdies už nie sú takí nebezpeční ako kedysi. Anglicko, napriek celosvetovej kríze, žije v relatívnom blahobyte a aj jeho najnižšie vrstvy ľudovo povedané "mäknú". A multikulturalizmus, ktorý majú možnosť zažívať obyvatelia Londýna alebo Paríža v podvedomí väčšina z nich akceptuje, asi aj preto sa Souleyman nevzdal a niekoľkokrát sa pokúsil do vozňa vstúpiť, i keď ten bol úplne plný, čo podgurážení fanúšikovia mohli tiež brať ako provokáciu od niekoho, kto sa im snaží manifestom multikulturalizmu znepríjemniť futbalovo - pivný výlet do Paríža... V týchto dimenziách sa aspoň snažil premýšľať jeden z fanúšikov Chelsea na Twitteri. Drvivá väčšina fanúšikov multikultúrneho tímu na čele s Josem Mourinhom ale incident odsúdila a cíti hanbu za spoluobčanov, ktorí sa nevedia správať. Nuž, pár pív a trochu asertivity zo strany niekoho, kto sa im v tej chvíli nepozdáva, to nemusí byť len problém rasistov, či chuligánov. Kto vie, či to neboli bežní skalní, keďže im britská polícia nezakázala vycestovať do Paríža, teda nemuseli sa hlásiť na policajnej stanici, čo je u notorických chuligánov Chelsea pri výjazdoch určite nevyhnutné. Na druhej strane, aj na jar minulého roku sa PSG stretol s Londýnčanmi, vtedy prišlo v centre aj na fyzické strety oboch táborov, prítomní boli aj chuligáni po 40 - ke, či dokonca 50 - ke, a do Francúzska sa vraj dostali cez Belgicko. Zľahčovanie tu teda určite nie je na mieste, aj preto, že výtržníci Chelsea boli dlhé desaťročia (spolu s Millwalom, West Hamom, Manchestrom United, či Newcastlom, Leedsom, Liverpoolom) postrachom pre celú futbalovú Európu. Všetko vrcholilo v deväťdesiatych rokoch, už po zavedení opatrení proti chuligánom, keď pod znakom Chelsea vyvádzali Headhunters napojení na krajne pravicových extrémistov z organizácie Combat 18. A nakoniec, aj môj pohľad na idylicky si nažívajúci multikultúrny Londýn sa menil, ak som z centra zablúdil do menej frekventovaných uličiek, bližšie k severným, alebo južným predmestiam, plných tradičných pubov, kde evidentne naďalej nie je problém dostať len tak "do držky", tobôž, ak má niekto tmavšiu pleť. Za pravdu mi potom dali aj rasovo motivované nepokoje v severných predmestiach Heckney a Tottenham, ktoré sa rozšírili do celej krajiny. V tom čase sa o rasizme v Anglicku hovorilo veľmi otvorene, mnohí odborníci sa dokonca zmieňovali o počiatočnej fáze apartheidu, najmä na základných a stredných školách. Rasizmus tu asi vždy bude, živiť ho budú iracionalita, emócie, frustrácia, alebo alkohol.

Zdieľanie článku

Komentáre