Keď bol Manchester City na dne alebo ako sezóna 1998/99 zmenila osud futbalového klubu

Keď bol Manchester City na dne alebo ako sezóna 1998/99 zmenila osud futbalového klubu

Aktuálne je belasý klub z Manchesteru jedným z najlepších futbalových klubov sveta, ale pred dvoma desaťročiami pôsobil až v tretej najvyššej anglickej súťaži a jeden zápas mohol rozhodnúť o jeho ďalšej existencii.

Bet Builder DOXXbet

Wembley, 30. máj 1999. Po 94 minútach hry prehráva Manchester City vo finále play-off Second Division 1:2 s Gillinghamom a dlhá lopta letí na útočníka Paula Dickova. Škót svoju šancu premieňa a The Gills napokon zápas prehrávajú v penaltovom rozstrele.

Čo ak by Dickov svoju šancu nepremenil?

„Manchester City bol v chaose,“ povedal manažér belasých Joe Royle pre portál FourFourTwo. „Naozaj neviem, čo by sa stalo s klubom, keby sme v tej sezóne nepostúpili vyššie. Nie som presvedčený o tom, či by vôbec prežil nasledujúci rok.“

S týmto tvrdením súhlasí aj brankár Nicky Weaver, ktorý v rozstrele chytil dva pokutové kopy. „Kto vie, kde by sme skončili, keby Dicky v nadstavenom čase nevyrovnal. Určite by to nebolo jednoduché.“

Christie McDonald, veľký fanúšik Citizens, si myslí, že by to bol koniec klubu.

„Ľudia hovoria: 'Keby City v tom roku nepostúpili, tak by sa im to podarilo nasledujúcu sezónu'. Ale s tým nesúhlasím. Nemyslím si, že by všetko fungovalo ďalej. Určite nie hneď ďalší rok. Ľudia strácali trpezlivosť - tesne pred koncom zápasu to bolo 0:2 a mnohí si už hovorili: 'Ok, so City som skončil.' Som si istý, že k presunu na štadión Commonwealthu by vôbec nedošlo. Fanúšikovia boli v tej sezóne fantastickí, ale cez toto by sa mnohí už nepreniesli.“

Inými slovami - ak by Dickov skóre nedorovnal, tak by tu už možno nebol žiaden Manchester City. Minimálne by nedošlo k rýchlemu oživeniu, klub by nekúpil šejk Mansour a neskôr by nezískal štyri tituly v Premier League.

„Ľudia sa v tých dňoch obzerajú späť a hovoria: 'Bolo to smiešne, však?' Ale nie. Nebolo. Bolo to strašné. Bolo to hrozné. Chod futbalového klubu bol žalostný, vzťahy medzi fanúšikmi a hráčmi neboli dobré a celková atmosféra bola príšerná. Neznášal som to.“


Vrchol a totálne dno Blues delia presne dve desaťročia. V apríli 2018 si City, aktuálne zrejme finančne najsilnejší klub vo futbalovom svete, ktorý vedie jeden z najuznávanejších manažérov a jeho káder je nabitý hviezdnymi menami, zaistil titul vo veľkom štýle. V apríli 1998 bolo všetko inak.

V predposlednom zápase sezóny Division One proti Queens Park Rangers si na Maine Road strelil Jamie Pollock vlastný gól a zápas sa tak skončil remízou, ktorá znamenala zostup belasých o súťaž nižšie. Priaznivci City vtedy v online prieskume označili Pollocka ako najvplyvnejšiu ľudskú bytosť predchádzajúceho tisícročia. „Odsunul som Ježiša až na druhé miesto,“ povedal Pollock.

City síce vyhralo v poslednom zápase sezóny na pôde Stoke 5:2, ale na záchranu to už nestačilo. Prvýkrát v ich histórii vypadli až do tretej najvyššej súťaže. Bolo to veľmi ponižujúce a predseda klubu Francis Lee rezignoval na svoju funkciu.

Toto obdobie musel prekonať aj obranca Richard Edghill. „Mali sme toľko manažérov a každý z nich mal iný štýl hry a priviedol svojich vlastných hráčov,“ hovorí. „Myslím, že v čase, keď prišiel Joe Royle, sme tam mali okolo 54 hráčov. A to rozhodne nie je ideálne. Nastúpiť totiž môže iba jedenásť. Udržať takýto káder šťastný je prakticky nemožné.“

Royle, ktorý sa funkcie ujal v polovici sezóny 1997/98, mal pred sebou veľkú prácu. „Miera prežitia šéfa klubu sa počítala v mesiacoch ako v rokoch,“ hovorí. „Hráči, na ktorých sa už prakticky zabudlo, boli stále súčasťou kádra. Pamätám si posledný deň prestupového obdobia - bol som v zasadacej miestnosti s predsedom klubu a hráčov sme celý deň posielali na hosťovania, aby sme znížili náklady na mzdy. Potrebovali sme nový začiatok.“



Medzi tými, ktorí museli ísť preč, boli aj Uwe Rosler a miláčik tribún Georgi Kinkladze. Gruzínsky špílmacher si pri odchode z klubu neodpustil poznámku, že ak by mu Royle dával viac šancí, tak by klub nezostúpil o súťaž nižšie. Royle odpovedal rázne. „Postavil som ho v troch zápasoch - v dvoch som ani nevedel, že je na ihrisku a v treťom podal slabý výkon.“

„Geo mal úžasný talent, ale pamätám si, ako stál na blatistom ihrisku v búrke na Port Vale a dalo by sa povedať, že ani nemal chuť hrať. Bol to náš najlepšie platený hráč a musel jednoducho odísť. Tretia liga nebola pre neho.“

Kinkladze sa pobalil a odišiel do holandského Ajaxu. Klub opustili aj Paul Beesley, David Morley, Martin Phillips, Scott Hiley, Ian Brightwell, Kit Symons či Nigel Clough. Prišli Danny Tiatto, Ian Bishop a mladík Danny Allsopp. Royleovi zostal tím plný futbalových "robotníkov", o ktorých si myslel, že na tejto úrovni dokážu odviesť dobrú prácu.

Úvodný deň sezóny sa vydaril. Na Maine Road prišlo na zápas 30 tisíc ľudí, čo bola najvyššia návštevnosť v tretej najvyššej súťaži za posledných 20 rokov. Belasí bez problémov zdolali Blackpool 3:0 a najmä mladý brankár Weaver vyzeral ako budúca hviezda tímu.

„Royle vyčistil palubu a našťastie vo mne niečo videl,“ pamätá si Weaver. „Mal som iba 19 rokov, takže hrať v tretej lige mi nevadilo. Po zostupe bola nálada v šatni zlá, ale v nasledujúcej sezóne už bolo všetko v poriadku. Bola tam dobrá zmes mladosti i skúseností.“



Potom sa však situácia zhoršila. Prišli remízy s Wrexhamom, Notts County (pár dní predtým tohto súpera belasí v Ligovom pohári prevalcovali 7:1), Chesterfieldom, Northamptonom, Millwallom a Burnley, nasledované domácou prehrou 0:1 s Prestonom. „Chvíľu nám to trvalo, kým sme sa rozbehli,“ pripúšťa Royle. „Potrebovali sme sa rozohrať. Ak zostúpite, vždy musíte prekonať určité sklamanie. Neboli sme až takí zlí, ale kazilo nám to priveľa remízových výsledkov.“

„Mali sme zvučné meno a pre všetkých sme boli cenným skalpom. Na Maine Road prichádzalo množstvo priaznivcov hosťujúcich tímov, často viac ako na ich vlastných štadiónoch. Fanúšikovia si užívali každú chvíľu pobytu v Manchesteri a zrazu hral ich tím dobre. Bol to zvláštny jav.“

Na Vianoce sa City topili na dvanástej priečke ligovej tabuľky a fanúšikovia boli zúfalí. „Chvíľu to vyzeralo tak, že znova zostúpime o súťaž nižšie,“ hovorí Christie McDonald.

„Pamätám si na nerozhodný výsledok z druhého kola FA Cupu v piatok večer proti Darlingtonu. Vzťahy medzi fanúšikmi a vedením klubu nikdy neboli horšie. Bolo to 90 minút týrania Roylea a [trénera prvého tímu] Willieho Donachieho. Willie potom napísal článok do Manchester Evening News, v ktorom sa vyjadril, že 'toto nikomu nepomáha'. Ale náš postoj bol iba 'n*s*r si'.“

Štyri dni po remíze s Darlingtonom City belasí vypadli z Auto Windscreens Trophy po prehre s Mansfieldom pred vôbec najnižšou návštevou na Maine Road - 3007 divákov. Mužstvo sa dokonca prestalo rozcvičovať na svojom ihrisku a pripravovalo sa na zápas na neďalekej hracej ploche, aby nemuselo počúvať nenávistné pokriky od vlastných fanúšikov.

V polovici decembra prišla ligová prehra na ihrisku Yorku a situácia bola zúfalá - 7 výhier, 9 remíz, 6 prehier po 22 odohraných zápasoch.

Royle si uvedomil, že jeho tím potrebuje oživiť. Z klubu odišiel Lee Bradbury, zatiaľ čo Michael Branch prišiel na hosťovanie z Evertonu. Priebeh sezóny však zvrátili hlavne príchody Andyho Morrisona z Huddersfieldu a Terryho Cooka z Manchesteru United.

Morrison bol presne to, čo City potrebovalo. „Andy zmenil našu sezónu, aj keď mal problémy s kolenami,“ hovorí Royle. „Zúfalo sme potrebovali vodcu a on to dokázal. Naša šatňa opäť začala žiť.“



Weaver súhlasí: „Morrison bol pre nás veľkým skvelou posilou. Joe z neho hneď urobil kapitána. Súperi mali pred ním rešpekt a rovnako zastrašujúci bol aj ako spoluhráč. Stál v tuneli a bil sa do hrude, vždy pripravený na bitku. Súperi si museli myslieť: 'Dnes s ním nechcem ísť do súboja'. Ale aby som bol k Andymu spravodlivý - nebol to iba tvrdý a bojovný hráč, ale mal aj skvelú techniku.“

Šikovný Cooke priniesol do tímu viac kreativity, záložník Bishop sa postaral o dôslednosť v strede poľa a Weaver teraz vyzeral medzi troma žrďami neprekonateľne. Vpredu medzitým kvitlo partnerstvo medzi Paulom Dickovom a Shaunom Goaterom.

„Keď som získal Shauna, tak som dostával listy, že nikdy nebude správnym hráčom pre City,“ hovorí Royle. „Bol to však náš najlepší strelec v tejto sezóne [1998/99] a potom náš najlepší strelec aj v nasledujúcich dvoch sezónach. Svoje kvality dokonca ukázal aj v Premier League a napriek tomu mi stále chodili listy, že nie je dosť dobrý. Dickov a Goater im však odpovedali priamo na ihrisku. V šestnástke si vedeli nájsť správne miesto a skórovať.“

Po porážke v Yorku a s umiestnením v tabuľke iba 11 bodov nad pásmom zostupu, sa veci konečne začali meniť k lepšiemu. „Zlomovým bodom bol domáci zápas proti lídrovi ligy Stoke na konci decembra,“ hovorí Ric Turner, redaktor fanúšikovského magazínu Blue Moon. „V polčase sme prehrávali 0:1, ale v druhom dejstve sme to otočili a vyhrali 2:1. Cítili sme, že sa niečo zmenilo. Fanúšikovia v ten deň hráčov podržali a sebavedomie im začalo stúpať. Ďalších 11 zápasov sme odohrali bez jedinej prehry.“



Royle si zaslúžil uznanie, hovorí Edghill. „On a Donachie skutočne trénovali tím dobre. Boli pozitívni, vytvorili slušnú atmosféru a tím na to reagoval. Bol tam aj zmysel pre humor a skutočný tímový duch.“

Belasí postupne dokázali poraziť Fulham, Stoke, Millwall i Macclesfield. Na Turf Moor prevalcovali Burnley 6:0 vďaka 16-minútovému hetriku Goatera. V dvanástich zápasoch inkasovali iba tri góly.

„Noví chlapci a starší hráči si sadli a stali sme sa jedným z najlepších tímov v divízii.“

City v poslednom ligovom zápase sezóny zvíťazilo nad Yorkom 4:0 a zabezpečilo si tretie miesto a miestenku do semifinále play-off proti Wiganu. Pri ich postupe ďalej zaúradovala pani šťastena. „V Springfield Parku sme dokázali uhrať remízu 1:1, hoci sme prehrávali už od prvej minúty zápasu,“ spomína Christie McDonald. „Na Maine Road sme však mali veľké šťastie. Wigan mal kopať penaltu a Goater skóroval rukou.“

City tak putovali až do Wembley.

Štyri dni potom, čo Manchester United prežil svoju 'pekelnú' chvíľu v Barcelone, City odohralo jeden z najviac dramatických finále play-off v histórii anglického klubového futbalu.

„Boli sme sebavedomí, v Gillinghame sme predtým vyhrali 2:0,“ hovorí Royle.

V 82. minúte však skóroval Carl Asaba a v 87. minúte zvýšil na rozdiel dvoch gólov Rob Taylor. Gills boli na pokraji postupu a City už mali pred očami ďalšiu sezónu v tretej najvyššej súťaži a existenčné problémy klubu.

Optimizmus fanúšikov sa razom zmenil na agóniu. „Bolo to hrozné. Za stavu 2:0 sme boli na dne a pred plačom bolo aj viacero tvrdých chlapíkov,“ smeje sa Christie McDonald.



V 90. minúte však skóre znížil Kevin Horlock a rozhorela sa iskierka nádeje. Štvrtý rozhodca ukázal, že nadstavovať sa bude ešte päť minút.

„Stále si dokážem predstaviť šéfa Gillinghamu Tonyho Pulisa, ktorý už oslavoval postup ďalej. Dickov v zápase premárnil niekoľko šancí a Vince Bartram bol v bráne Gillinghamu skvelý. Ale Dicky ho napokon prekonal,“ hovorí Weaver.

Bol to okamih, na ktorý fanúšikovia belasých nikdy nezabudnú. „Čakal som iba na záverečný hvizd,“ hovorí McDonald. „V tom Dickov vystrelil a pripadalo mi to ako spomalený záznam. Emócie boli ešte väčšie ako pri presnom zásahu Sergia Aguera pri zisku ligového titulu v Premier League. Keby som sa topil a predo mnou by sa objavili záblesky môjho života, tak by som videl práve tento moment.“

Zápas išiel do predĺženia. „Súper stiahol svojich útočníkov a výrazne posilnil obranu. Predĺženie prišlo a odišlo veľmi rýchlo. Na rad prišli pokutové kopy.“

Prvý premenil Paul Smith. „Bol to dobrý začiatok a ľudia už zabudli, že ten druhý Dickov nepremenil. Je mi trochu ľúto Kevina Horlocka, ktorý strelil životne dôležitý gól a premenil aj svoj pokutový kop, ale všetci videli ako hrdinu iba Dickova.“

Na štvrtú sériu išiel Edghill a fanúšikovia City zadržali dych. Za City nikdy neskóroval. „Mysleli sme si: 'Prečo preboha nejde zahrávať penaltu niekto iný?'“, hovorí McDonald. „Peniaze by som na neho nevsadil,“ pripúšťa Weaver.

Jeho realizácia však bola takmer dokonalá. „Z rozhovorov s fanúšikmi viem, čo si ľudia mysleli. Bol som si však skutočne istý,“ spomína Edghill. „Penalty som často trénoval a bol to neuveriteľný pocit, keď som túto rozhodujúcu premenil.“

Weaver sa na pozápasovej tlačovej konferencii objavil s ležiakom v ruke. Royleovi sa kráľovsky uľavilo: „To, čo sa stalo na konci zápasu, bolo šialené. Gillingham zrejme na tento duel tak skoro nezabudne.“



Zvyšok už je história. City o rok neskôr postúpili až do Premier League a hoci z nej nasledujúcu sezónu vypadli, tak sa o rok opäť dokázali vrátiť medzi elitu a sú v nej doteraz.

„Myslím si, že sme sa podieľali na tom, aby sme tento klub dostali tam, kde je dnes,“ hovorí Weaver. „Moja kariéra bola iba na začiatku a ja som si skutočne neuvedomoval, aký veľký to bol deň. Môj dres z Wembley je u mojej mamy a otca, zavesený nad schodiskom. Keď som tam, tak vždy myslím na ten zápas.“

Zdieľanie článku

Komentáre